Po minuloročnom páde a zdravotných problémoch spojených so žlčovými cestami som myslel, že už nikdy v živote nebudem pretekať. Moje zotavovanie išlo ale dobre. V zime som bežkoval a trenažéroval a už na jar som si všimol, že moje čísla vôbec nevyzerajú tak zle. Práveže vyzerali lepšie!
Začal som trénovať aj s pomocou AI. Len ako taký radca. Napíšem mu aké mám HRV ráno, čo trénovať a posielam mu dáta po každej jazde z intervals.icu. On to vyhodnotí a tak. Samozrejme to robí chyby, ale myslím, že jazdím už veľmi dlho na to, aby som ich odhalil.
Tento rok mal ale jednu nepríjemnosť a to počasie. Začal som vonku jazdiť neskoro. Kým som vytiahol krátky dres, tak to trvalo. Kopce v Beskydách som jazdil minimálne. Neboli ani naše časovky v okolí Žiliny.
Napriek tomu, som stále dúfal, že dám dlhý Beskyd. Hlavný dôvod bol ten, že minulý rok sa nešlo kvôli uzávere cez Soláň. Tento rok mal byť okruh kompletný. Konať sa mal 27. júna.
Keď som sa registroval týždeň a pol pred pretekom tak ukazovalo na Beskyd príjemných 20 - 25 stupňov Celzia.
Posledný týždeň sa to začalo extrémne kaziť. Hlásilo cez 30 - 35 stupňov. Už teraz môžem povedať, že priemerná teplota na mojom Garmine ukazovala 34 stupňov. Maximum 41. Presne si pamätám, kde to bolo, ale dovtedy máme ešte niekoľko hodín od štartu preteku.
Ja sa nakoniec rozhodnem nemeniť trasu. "Idem dlhú, veď to musím prejsť aj keby som nechcel": to som si hovoril. Pre tých čo nevedia: dlhá trasa má 163 km a 2900 výškových metrov.
Tradične v piatok na registráciu vyzdvihnúť čísla užiť si atmosféru. Ráno v sobotu na štart s manželkou a malým Leom. Ten ešte nemá ani dva roky a uvažovali sme, ako vymyslieť program. Našťastie v reštaurácii Domovjanka je krásny detský kútik.
Rozjazdiť sa a zaradiť. Idem úplne dozadu. Hovorím si, že ak chcem prežiť, musím ísť svoje tempo a nenaháňať sa. Nepretekať na pretekoch. Moja najväčšia slabina boli zjazdy. Psychicky som po tom páde v zjazdoch až prehnane opatrný a hlava mi nedovoľuje pustiť to dole bez rozmyslu.
Odštartuje sa a trvá pár desiatok sekúnd, kým sa aj ja pohnem. Moja stratégia je nakoniec chybná. Hore k Bielemu krížu predbieham hromady cyklistov a ženiem sa. Idem do zjazdu, ktorý mal byť neutralizovaný, kvôli zle odhrnutej ceste - polovica cesty je plná štrku.
Niektorí jazdci, ktorí sa na štarte trepali dopredu, boli však tak slabí, že urobili pred sebou medzery a mne bola neutralizácia úplne na nič. Čo bolo horšie - čakal som, že pred tým štrkom bude nejaká značka, upozornenie, alebo niečo, ale nie. Jazdec ktorý bol predo mnou vletel do štrku a ja tiež. Za nami išla skupina cyklistov a kým preleteli a ja sa mohol zaradiť na čistú stranu, tak zas ušlo veľa drahocenných sekúnd.
Hlavne, že som nespadol. Čítal som reportáž, kde sa písalo, že to tam ktosi nezvládol a letel k zemi.
Hore na Konečnú to poznám. Dolepil som skupinku, potom ďalšiu a ďalšiu. Tu sa mi išlo výborne. Do zjazdu som išiel ako posledný v skupine. Všetci okolo mňa preleteli. Ja som zaťal zuby a hnal som sa tak, aby mi skupina neušla, čo sa mi aj podarilo.
Na Slovensku už začalo teplo. Hrozné teplo. A mne sa aj na konci skupiny nešlo ani trochu dobre. Žeby som tak skoro zaplatil za Biely kríž a Konečnú? Veď to nedávalo zmysel. Hodil som gél, želé... Pomaly sme prichádzali do Kelčova a čakalo nás legendárne Kelčovské sedlo. Miesto, kde má jeden úsek cez 23%. Každý rok sa ženiem dopredu, aby nikto nebol predo mnou a náhodou nezosadol. To už som raz zažil.
Teraz som ale hore Kelčovom premýšľal, či ostatní trpia tak ako ja. Premýšľal som, že to v Bílé po 55 km zabalím. Pri kostole v Kelčove však všetci začínajú naozaj trpieť a ja sa nechtiac ocitám vpredu a sám. Neskôr ma dobehne jeden jazdec, ktorý ide prvý do stúpania. Ja bojujem a nechutí mi to. Dokonca v tom extrémnom teple nezvláda ani moja prilba a pot tečie nie po bokoch tváre ako vždy, ale rovno do oboch očí. Nohami som tlačil ako o život a rukami tak, aby mi nedvihlo predné koleso. Je to taký extrém. Oči mi zatváralo a ja som sa snažil mať aspoň jedno otvorené. Hneď ako sa to zlomilo na príjemných 12 %, som dal dole okuliare a pretieral oči. Dlho som ale nemohol premýšľať, lebo ma čakal zjazd. Hop - jump zjazd plný dier, výmoľov a kanálov. Aj tu tento rok minimálne jeden človek nevytočil zákrutu a išiel do trávy.
Ja som to nejak prežil, dole som sa spojil s pár jazdcami a premýšľal som nad tým, či pokračovať. V Bílé som zakýval s úsmevom mojej rodinke, ktorá sa išla presunúť na Pustevny.
Tešil som sa na bufet na Jamníku. Tam som ešte išiel v nejakej menšej skupinke. Tam som doplnil fľaše a pokračoval sám. Dosť som zvoľnil. Išli už totiž na mňa kŕče a celý deň som sa už nesmel postaviť zo sedla. Zachránili ma tablety od Enervitu, ktoré zahnali kŕče, ale aj tak. Tu som nikdy kŕče nemal. Aby som vysvetlil, prečo ma to tak vydesilo - ja som nemal kŕče pár rokov. Vždy som perfektne dopĺňal minerály a tak. Toto teplo však všetko menilo. Keď som odbočoval od Šance, policajti zastavili premávku a cítil som sa opäť ako celebrita. Tak isto aj pri odbočke na Smrček.
V tomto stúpaní začala kríza, ktorá pokračovala až do cieľa. Išiel som prvý krát v živote toto stúpanie na najľahších prevodoch a trpel som. Hrozne moc. Nebolo to nedostatkom gélov, ani minerálov. To som dopĺňal krásne. Ale to teplo. Ľudia ma povzbudzovali, ale ja som bol v hlave na 100% presvedčený, že na Pustevnách sadnem k manželke do auta. V stúpaní bol chlapík, ktorý sa ma opýtal, či ma oleje. Ja som povedal, že jasné. Chytil bidón, naplnený ľadovou vodou zo studničky, ktorá tam bola, vylial mi to celé za krk. A ja som na chvíľu ožil. Nikdy som sa takto neolieval, skôr mi to vadilo. Preliezol som Smrček a mal som už minutú jednu fľašku. Dole po zjazde zastavujem, vybehol som ku studničke Cyrilka, doplnil som fľaše a celý sa zlial ľadovou vodou. Bolo to správne rozhodnutie - neskôr som čítal, ako ktosi zastavoval na pumpe, iní si napúšťali fľaše vodou zo záhradných hadíc. Práve záhradnou hadicou ma jeden chlapík celého zlial, od prilby po tretry.
Pokračoval som hore-dole kopčekmi pod Pustevny. Stále som bol rozhodnutý, že skončím. Dohora som išiel úplne otrasne pomaly. Dokonca som si musel zastaviť. Kríza, kríza, katastrofa.
Prišiel som hore, manželka mi dala fľaše naplnené mojim overeným SiS Go Energy a chlapík pri bufete ma zlial bidónom od hlavy po päty. Povedal som, že škoda zjazdu a pôjdem dole. A kým sa manželka dostane s malým k autu, tak budem pokračovať po trase. Manželke som povedal, že skúsim pokračovať, ale poprosil som ju, či by nešla ku studničke v Bečve, nabrať ľadovú vodu a dobehnúť ma autom.
Zjazd bol príjemný vďaka tomu, že som bol zliaty ľadovou vodou. Ale aj to za pár minút uschlo. V zjazdoch tiež nebolo chladno. Práveže, keď som v zjazde prechádzal cez miesto, kde svietilo slnko, tak to bolo akoby niekto otvoril horúcu pec. Z Bečvy pod odbočku na Soláň, som išiel kúsok za jednou dvojicou, ale tak zvýšili tempo, že som sa na to vykašľal. A práve tu som prepol Garmin na obrazovku, kde som videl spomínaných 41 stupňov. Ten asfalt bol horúci. Mňa tak pálili nohy v čiernych tretrách, že som si lial studenú vodu do tretier.
Na chvíľu mi však zapli nohy a ja som Soláň išiel celkom dobre. Dokonca som aj predbehol dvojicu cyklistov. Jeden z nich sa ma opýtal, že kam sa tak ponáhľam? Doteraz sme sa ani nezdravili, ale potom keď som náhodou niekoho stretol, tak vždy zaznelo také ubolené: "Ahoj...".
Na Soláni bol bufet, kde som sa zase celý zlial vodou a išiel som do zjazdu. Potešilo ma, že manželka ma nedobehla. Začal som si až tu hovoriť, že to predsa len možno dokončím. Zjazd som si užil, nový asfalt je luxusný. Cez Karlovice to tiež celkom išlo. Až k odbočke na Kasárne. Tu už ale zazriem za sebou naše auto, manželka ma predbehne, zastaví a meníme fľaše. Zase sa celý zlejem.
Kasárne... To čo som tu prežil v tento deň. Pomaly, stále som olieval stehná studenou vodou. Musel som si dať pauzu a môj žalúdok začal robiť zlo. Cítil som sa na zvracanie. To koľko gélov a tak dokážem do seba dostať, som už otestoval a v podstate s tým nemám problém. Ale to teplo. Telo sa proste sústredilo na chladenie a trávenie išlo na vedľajšiu koľaj. Tak som už do seba nedal ani jeden gél, iba tablety od Enervitu. Tie ma zachránili.
Hore na bufete som doplnil fľaše čistou vodou a jeden z chalanov ma zas celého zlial. Ešteže mám vode odolný mobil.
Zjazd celkom prešiel a prišla Bumbálka. Týždeň pred pretekom som si tam dal osobný rekord, ktorý som ani nemal v pláne. Teraz som musel zas zastaviť a urobiť si minútovú pauzu. Dohora som bojoval a keď som videl štátnu hranicu, tak som sa ani neradoval. Len som premýšľal, či ma tie žalúdočné nevoľnosti prejdú a ako pôjdem autom domov.
Zjazdoval som tak, že si to už ani nepamätám. Do Bílé to celkom preletelo. Prešiel som cieľom a nemal som absolútne žiadne emócie. Vôbec mi to nechutilo a v hlave som mal myšlienku, že na tých Pustevnách som to mal vzdať.
Mnoho ľudí, čo malo ísť dlhú trasu nešli na Soláň, ale už rovno do cieľa. Veľa nedokončilo. Počul som o chalanoch, ktorý proste išli na Pustevnách na kofolku a dali si dlhú pauzu. Taký to bol masaker. Ja som dal o hodinu horší čas ako minulý rok. Až tu som si uvedomil, ako dobre som pred rokom išiel. Aj teraz som nemal najhoršiu priemernú rýchlosť - veď som väčšinu pretekov išiel sám a v tomto extrémnom teple.
| Prům. | Max. | |
|---|---|---|
| Rychlost | 24,7 km/h | 68,9 km/h |
| Tepová frekvencia | 153 bpm | 189 bpm |
| Kadencia | 70 | 110 |
| Výkon | 141 W | 697 W |
| Kalórie | 3 924 | |
| Teplota | 33 °C | |
| Čas | 6:50:38 | |
Až neskôr mi došlo, že som vlastne jeden z tých, ktorí dokázali prejsť túto pekelnú edíciu Beskyd Tour a prišla aj malá hrdosť. Je to môj 6-ty dokončený Beskyd. 4x stredná trať a 2x dlhá.
Komentáre
Zverejnenie komentára