Tento príspevok píšem až 5 mesiacov po samotných pretekoch. Odvtedy sa stalo toho tak hrozne veľa, že mi to príde, akoby to bolo už strašne dávno. A pritom to bol deň, vďaka ktorému bol môj cyklistický rok 2025 epický. Nielen samotným pretekom, ale aj veľmi dlhou a poctivou prípravou.
Príprava a "objemovka"
Príprava a "objemovka"
Prvé dva mesiace v roku som vynechal dokopy asi 3 dni bez trenažéra alebo výjazdu. Už na začiatku marca, počas jarných prázdnin, sa mi podarilo dať cez 400 km za týždeň. Celý rok som si dával cieľ mať minimálne 200 km za týždeň. Proste a jednoducho – vybudovať čo najlepšiu výdrž, aby som neskôr mohol pracovať na sebe v kopcoch.
V apríli som prešiel z Rakovej cez Kasárne, Soláň na Pustevny a späť cez Bumbálku. Skvelý výjazd: 140 km a 2000 výškových metrov. To bol ale len začiatok. Túto kombináciu som šiel niekoľkokrát a do konca júna som mal za sebou 8 jázd, ktoré mali 2000+ výškových metrov.
Do toho sme mali aj našu KUBICASPORT časovkársku ligu. Tam som sa vždy snažil ísť naplno, či to bola rovina, alebo stúpania. Moje FTP (výkon) stúpalo a každou časovkou som prekvapoval sám seba.
Registrácia na preteky
Stále som sa však neregistroval, lebo som čakal na počasie. Ak by boli dažde alebo nejaké tridsiatky, na dlhú trasu by som nešiel. Pár dní pred pretekmi to už ale vyzeralo perfektne, a tak som tam dal registráciu.
Poďme na štart
Na štart išli so mnou moja manželka Ivka, môj malý Leo a aj svokor. Ich úloha bola jasná: doplniť fľaše na Pustevnách. Ja totiž používam SiS Go Energy, ktoré mi veľmi pasuje aj na žalúdok a bojím sa rôznych iných jonťákov. Inak som bol nabalený mandľovo-marcipánovými tyčinkami z Decathlonu (tuky – na dlhý výjazd), želé a gélmi na doplnenie cukru. Tiež z Decathlonu. Tie veci mi sedia a fungujú.
Na štarte bolo dosť známych tvárí z okolia Žiliny, tak som si hovoril, že snáď s niekým skončím aj v skupinke.
Štart prišiel rýchlo a ako vždy bol veľmi drsný. Šprinty hneď na začiatku po odbočku na Biely kríž.
V apríli som prešiel z Rakovej cez Kasárne, Soláň na Pustevny a späť cez Bumbálku. Skvelý výjazd: 140 km a 2000 výškových metrov. To bol ale len začiatok. Túto kombináciu som šiel niekoľkokrát a do konca júna som mal za sebou 8 jázd, ktoré mali 2000+ výškových metrov.
Do toho sme mali aj našu KUBICASPORT časovkársku ligu. Tam som sa vždy snažil ísť naplno, či to bola rovina, alebo stúpania. Moje FTP (výkon) stúpalo a každou časovkou som prekvapoval sám seba.
Registrácia na preteky
Stále som sa však neregistroval, lebo som čakal na počasie. Ak by boli dažde alebo nejaké tridsiatky, na dlhú trasu by som nešiel. Pár dní pred pretekmi to už ale vyzeralo perfektne, a tak som tam dal registráciu.
Poďme na štart
Na štart išli so mnou moja manželka Ivka, môj malý Leo a aj svokor. Ich úloha bola jasná: doplniť fľaše na Pustevnách. Ja totiž používam SiS Go Energy, ktoré mi veľmi pasuje aj na žalúdok a bojím sa rôznych iných jonťákov. Inak som bol nabalený mandľovo-marcipánovými tyčinkami z Decathlonu (tuky – na dlhý výjazd), želé a gélmi na doplnenie cukru. Tiež z Decathlonu. Tie veci mi sedia a fungujú.
Na štarte bolo dosť známych tvárí z okolia Žiliny, tak som si hovoril, že snáď s niekým skončím aj v skupinke.
Štart prišiel rýchlo a ako vždy bol veľmi drsný. Šprinty hneď na začiatku po odbočku na Biely kríž.
Rozohriatie na Biely Kríž
Kokos, ako dobre sa mi išlo. Predbiehal som s ľahkosťou a prvýkrát, čo tu chodím, som videl aj čelo preteku.
Nakoniec sa to však zašpuntovalo na úzkej ceste a ja som musel spomaliť. Aj kvôli tomu, že ma čakali ešte dlhé hodiny v sedle a omnoho horšie stúpania.
Zjazd sme išli v peknej skupine, pekne za sebou, dobrá rýchlosť a bezpečne.
Prvé pravé stúpanie a cesta cez Slovensko
Nakoniec sa to však zašpuntovalo na úzkej ceste a ja som musel spomaliť. Aj kvôli tomu, že ma čakali ešte dlhé hodiny v sedle a omnoho horšie stúpania.
Zjazd sme išli v peknej skupine, pekne za sebou, dobrá rýchlosť a bezpečne.
Prvé pravé stúpanie a cesta cez Slovensko
V stúpaní na Konečnú som trošku pridal, aby som ešte s jedným borcom dobehol skupinku, ktorá bola relatívne ďaleko pred nami. Cítil som sa tak dobre, že sa to podarilo. Do zjazdu sme teda išli v relatívne veľkej skupine, podľa videí v druhej veľkej skupine. Čelo pretekov bolo len chvíľu pred nami, ale šanca na dobehnutie bola nulová.
Borci aj tak makali a cez Slovensko sme preleteli. Zo začiatku som párkrát vystriedal vpredu, ale po pohľade späť som si uvedomil, že je tam dosť ľudí, čo sa len vezú, tak som išiel úplne dozadu a len sa viezol. Podľa čísiel na dresoch išla aj tak väčšina krátku 120 km trasu.
Hlucháňka, Kelčovské sedlo, alebo stena
Borci aj tak makali a cez Slovensko sme preleteli. Zo začiatku som párkrát vystriedal vpredu, ale po pohľade späť som si uvedomil, že je tam dosť ľudí, čo sa len vezú, tak som išiel úplne dozadu a len sa viezol. Podľa čísiel na dresoch išla aj tak väčšina krátku 120 km trasu.
Hlucháňka, Kelčovské sedlo, alebo stena
Pri odbočke na Vyšný Kelčov som sa pomaličky presúval do stredu skupiny a keď som videl kostol, vedel som, čo musím urobiť: odtrhnúť sa – či už sám, alebo s niekým.
Som ľahký jazdec, ktorý s Kelčovským sedlom nemá problém. Ale 23 % sklon dokáže spôsobiť, že niektorí jazdci tlačia bicykle. A to sa mi stalo v roku 2024, keď jazdec predo mnou zoskočil z bicykla, ja som skoro spadol, musel som zastaviť a tiež som tlačil. Aká hanba.
Tento rok však nebolo o čom. Do polkilometrového stúpania som išiel úplne sám. Zvolil som najľahší prevod a liezol hore. Zopár jazdcov ma dobiehalo, ale stačilo sa postaviť zo sedla, preletel som okolo kamaráta Vlada, ktorý natáčal pri trati, a vrhol som sa sám do zjazdu. Ten je rozbitý a plný dier, ale mám ho doslova naštudovaný, takže som vedel, kadiaľ prejsť.
Som ľahký jazdec, ktorý s Kelčovským sedlom nemá problém. Ale 23 % sklon dokáže spôsobiť, že niektorí jazdci tlačia bicykle. A to sa mi stalo v roku 2024, keď jazdec predo mnou zoskočil z bicykla, ja som skoro spadol, musel som zastaviť a tiež som tlačil. Aká hanba.
Tento rok však nebolo o čom. Do polkilometrového stúpania som išiel úplne sám. Zvolil som najľahší prevod a liezol hore. Zopár jazdcov ma dobiehalo, ale stačilo sa postaviť zo sedla, preletel som okolo kamaráta Vlada, ktorý natáčal pri trati, a vrhol som sa sám do zjazdu. Ten je rozbitý a plný dier, ale mám ho doslova naštudovaný, takže som vedel, kadiaľ prejsť.
Prvý okruh za mnou, druhý je ten ostrý
Nižšie na asfalte v Bílé som spomalil, aby ma dobehli jazdci zozadu. Vedel som, že ísť sám je nezmysel, a tak sa aj stalo. Cez Jamník a okolo Šance som sa držal v peknej skupinke. Občas až príliš pridávali a ja som pamätal na to, že musím šetriť energiu ako sa len dá.Prišli sme do Ostravice, kde nás čakala odbočka na Smrček s krátkou gravel vsuvkou kvôli spadnutému mostu. A tam som urobil asi jedinú chybu – nechal som si veľa ľudí utiecť. Ostal som len s pár ľuďmi, ktorí mi aj tak nestíhali, pri tom, ako som sa snažil dobehnúť skupinku. Po pár minútach márnej snahy som zvoľnil. Smrček je stúpanie, kde sa dá veľmi ľahko prepáliť. Spôsobuje to najmä teplo, keďže slnko sa tu v plnej sile opiera o strmý asfalt.
Dobehli ma dvaja jazdci z jedného tímu a v trojici sme išli po hore-dole ceste až pod Pustevny, kde jeden z nich potreboval pauzu a druhý ho čakal. Tak som teda šiel dohora sám. Už mi dochádzala voda, gély a tyčinky som už zjedol. Vedel som, že hore ma čaká moja rodinná podpora.
Hore som šiel pekne podľa wattov a tepov. Nič som neprepálil, ale ani sa neulieval. Cestou som predbehol dosť ľudí, ale prišiel som úplne v pohode. Vedel som, že všetko ide perfektne podľa plánu.
Hore mi doplnili zásoby a vrhol som sa sám do zjazdu. Ten ubehol rýchlo. Na odbočke na hlavnú cestu som sa cítil ako hviezda, pretože kvôli mne policajti zastavili premávku a nejakí ľudia tam tlieskali. Zo zadu ma však v zjazdoch dobehla trojica jazdcov. Podľa čísiel som vedel, že idú krátku trasu.
Po 100 kilometroch: peklo sa blíži
Tento rok bola na trase aj zmena – nešlo sa na Soláň kvôli oprave vozovky, ale na Bumbálku a odtiaľ do Karlovíc. Dlhému, nudnému stúpaniu cez Bečvy som sa teda nevyhol.
Jedného chalana sme stratili za sebou takmer okamžite. Jeden striedal a ja som pomáhal, ale stále som pamätal, čo všetko ma ešte čaká. Ten tretí nestíhal, držal sa za mnou. Ten prvý nám nakoniec ušiel. Uvisel by som ho, ale už sa pomaly blížilo peklo celej trasy a ja som šetril.
Borec za mnou mi povedal, že si nevie predstaviť tú dlhú trasu (čo chápem, predchádzajúce roky som to nevedel ani ja) a pri odbočke sme sa rozlúčili. On už valil do Bíle dole kopcom.
Bumbálka po prvé
Tento rok bola na trase aj zmena – nešlo sa na Soláň kvôli oprave vozovky, ale na Bumbálku a odtiaľ do Karlovíc. Dlhému, nudnému stúpaniu cez Bečvy som sa teda nevyhol.
Jedného chalana sme stratili za sebou takmer okamžite. Jeden striedal a ja som pomáhal, ale stále som pamätal, čo všetko ma ešte čaká. Ten tretí nestíhal, držal sa za mnou. Ten prvý nám nakoniec ušiel. Uvisel by som ho, ale už sa pomaly blížilo peklo celej trasy a ja som šetril.
Borec za mnou mi povedal, že si nevie predstaviť tú dlhú trasu (čo chápem, predchádzajúce roky som to nevedel ani ja) a pri odbočke sme sa rozlúčili. On už valil do Bíle dole kopcom.
Bumbálka po prvé
Ja som teda úplne sám pokračoval na Bumbálku. Kus pred sebou som videl jedného cyklistu a dúfal som, že je to pretekár a nie turista. Dobehol som ho na vrchole Bumbálky a šiel mi v háku až do Karlovíc, kde mi aj prestriedal. To, že sme išli dobre, dokazuje fakt, že sme dobehli ďalšieho jazdca.
Čerešnička dňa - Prémie Kasárne z Karlovíc
V trojici sme teda odbočili na Kasárne. Pod samotné stúpanie je to ešte kus cesty a bol som veľmi rád, že sme si prestriedali. Nikto však neprehovoril ani slovo. Takí sme už boli unavení. A pritom sa blížilo najťažšie stúpanie dňa.
Keď sa zdvihlo stúpanie, jazdec, ktorého som dobehol na Bumbálke, sa zdvihol a ušiel nám. Ja som trochu pridal a mal som ho stále pred sebou. Tretí, ktorého sme dobehli v Karloviciach, zmizol za nami.
V najstrmších častiach som nakoniec ušiel aj pretekárovi, ktorého som rýchlo dobehol. Išlo sa mi stále veľmi dobre, ale za posledných 20 kilometrov som minul takmer všetku vodu. Potreboval som doplniť energiu. Pôvodný plán bol, že na Bumbálke mi rodinka dá ešte jednu fľašu vody, ale nestihli tam prísť skôr ako ja.
Keď som prišiel do strediska, kde je hrozne rozbitá cesta a kocky, bol som hrozne šťastný. Predo mnou totiž stála brána „Horská prémie Kasárne“.
Čerešnička dňa - Prémie Kasárne z Karlovíc
V trojici sme teda odbočili na Kasárne. Pod samotné stúpanie je to ešte kus cesty a bol som veľmi rád, že sme si prestriedali. Nikto však neprehovoril ani slovo. Takí sme už boli unavení. A pritom sa blížilo najťažšie stúpanie dňa.
Keď sa zdvihlo stúpanie, jazdec, ktorého som dobehol na Bumbálke, sa zdvihol a ušiel nám. Ja som trochu pridal a mal som ho stále pred sebou. Tretí, ktorého sme dobehli v Karloviciach, zmizol za nami.
V najstrmších častiach som nakoniec ušiel aj pretekárovi, ktorého som rýchlo dobehol. Išlo sa mi stále veľmi dobre, ale za posledných 20 kilometrov som minul takmer všetku vodu. Potreboval som doplniť energiu. Pôvodný plán bol, že na Bumbálke mi rodinka dá ešte jednu fľašu vody, ale nestihli tam prísť skôr ako ja.
Keď som prišiel do strediska, kde je hrozne rozbitá cesta a kocky, bol som hrozne šťastný. Predo mnou totiž stála brána „Horská prémie Kasárne“.
Hore čakal kamarát Rišo, ktorý prišiel pozrieť preteky, ja som dopĺňal vodu a vyrážal som sám ďalej. Počul som dron a až neskoro som si všimol kamaráta Vlada, ktorý sa z Kelčovského sedla presunul na Kasárne. Už mi to prišlo ako večnosť.
Zjazdoval som úplne sám až na Makov. Odtiaľ opäť sám na Bumbálku. Pri príprave som si hovoril, že to už bude len taký ľahký výstup. Ako som sa mýlil.
Sám, unavený, po 140 km a 2700 výškových metrov v nohách. Dokonca na mňa trúbilo auto, v ktorom sedeli kamaráti, ktorí už dokončili kratšiu trasu a išli domov. Ale bojoval som.
Na Garmine som si všimol jednu vec. Môj realistický cieľ bol prejsť to pod 6 a pol hodiny. Pri najhoršom 7 hodín. Vysnívaný cieľ? Dať to pod 6.
A ono to vychádzalo pod tých 6 hodín!
Ako som sa stále dvíhal zo sedla a bojoval dohora Bumbálkou. Už to neskutočne bolelo, ale stále to išlo, stále som bojoval. Prišiel som hore, chytil som moje BMC za barany a valil som dole bez pudu sebazáchovy. Sám som išiel až do Bíle. Posledné kilometre som už vedel, že to dokážem, a hrozne som sa v duchu radoval.
Prišla posledná zákruta, predo mnou cieľová páska – a vtom mi pod okuliare vletel nejaký hmyz! Skoro ma tam zhodilo, rýchlo okuliare dole, vyhodiť hmyz a nasadiť späť, nech som pekný na fotke!
Tam ma už čakala moja podpora aj s kamarátom Mircom, ktorý šiel 120 km trasu.
Video od Vlada, ktorý bol pri trati
Zbalili sme sa a išli sme domov. V ten moment som zo srandy hovoril, že s cyklistikou môžem skončiť, lebo som dokončil svoj najväčší sen.
Netušil som, ako blízko som k tomu naozaj bol.
Zvyšok sezóny mal byť odmenou
V lete sme mali časovky, dal som neskutočný výkon na Straník, užil som si Kysuce-Orava.
Pád
Pripravoval sa na L´Etape Slovakia. Tam som išiel perfektne. Štartoval som takmer úplne vzadu, ale na širokých cestách v Bratislave som predbiehal doslova hromady cyklistov. Celé to išlo perfektne až do momentu, keď som na rozbitej ceste stratil kontrolu nad bicyklom a v rýchlosti okolo 55 km/h som išiel tvrdo k zemi.
Prasknutá prilba, sanitka, vrtuľník, nemocnica, zlomená kľúčna kosť, pár rebier, zašitý lakeť, zodraté rameno, stehno a lýtko. Po operácii ma prepustili domov, ale opäť som skončil v nemocnici so zápalom žlčovodov. To sme však nevedeli hneď a diagnózy boli jedna horšia ako druhá. Väčšina doktorov povedala, že to nesúvisí s tým pádom. Vypočul som si hocičo a v duchu som už predával môj bicykel.
Najťažšie týždne keď psychika lietala hore-dole
Stratil som motiváciu, chuť do hocičoho, pretože to vyzeralo, že prídem o to, čo tak moc milujem. Bolesti a všetko okolo bolo hrozné. Ten pád oproti tomu ani nebolel.
Našťastie sa to všetko vyriešilo. Musel som vymeniť riadidlá, páčku, omotávku, telo wattmetra (pedálu). Zničené sú aj tretry, ktoré totálne zodralo v tom páde. Rám bol zázrakom bez škrabancov.
Párkrát som bol ešte vonku na bicykli a chytil som opäť tú chuť. Výsledky vyzerali doslova ako zázrak. Nakoniec to bola jednorazová banalita, avšak v mnohom ma zmenila.
Po týchto hrozne ťažkých dňoch, počas ktorých som bol neskutočne šťastný za svoju rodinu a kamarátov, ktorí mi písali povzbudivé slová, som napísal tento príspevok.
Verím tomu, že budúci rok budem tak moc späť! Rozumnejší a opatrnejší. Ale späť.
Komentáre
Zverejnenie komentára