Na tento blog už toho moc nepíšem. Výnimka je však každoročný Beskyd Tour.
Už v januári sa na internetovej stránke registrujem, platím štartovné a teším sa. Vytváram si tréningový plán, ktorý sa snažím dodržiavať. Neskôr príde aj nový karbónový bicykel. BMC Teammachine SLR. Kotúčové brzdy, elektronické prehadzovanie. Jediná nevýhoda sú kolesá, ktoré vážia 2kg, čo je veľmi veľa. Deň pred Beskyd Tour mi síce prišli nové karbónové kolesá, ale na pretek ich nechcem brať.
A už sa dostávam k preteku. Tento rok išlo o jubilejný 30-ty ročník. To znamenalo, že sme dostali krásny jubilený dres, ale aj to, že na štarte bolo okolo 500 pretekárov. Dlhá a stredná trasa totiž štartovali naraz.
Ja idem po štartovný balíček už deň popredu. Dávam si výbornú kávu v Bílé, kde je štart preteku a v reštaurácii Domovjanke si všímam staré štartové čísla z Beskyd Tour, trofeje, plagáty a dokonca aj dresy z 90-tych rokov.
Čo sa týka mňa, išlo o môj piaty štart (raz som nedokončil). Na pláne som mal opäť 120 km trasu s 2000 výškovými metrami.
Ráno 45 minút pred štartom sa idem rozjazdiť a zaradiť na štart. Vládne dobrá atmosféra, s ľuďmi okolo seba sa zasmejeme, rozprávame sa o tom, kade sa vlastne ide a kde sú bufety. Po štarte začínam pomaly. Nechcem sa nikde tlačiť a viem, že na začiatku stúpania na Biely kríž sa to upchá. To sa aj stane. Naštaval som sa ale v momente, keď všetci spomalili a jeden pretekár preletel okolo mňa, minul ma o pár centimetrov a skoro trafil ďalších pred sebou. Ktosi vedľa mňa tiež zanadával a počul som aj posmešok, že "Tour začína inde".
Na Biely kríž sa išlo dobre, ja som sa vôbec nenáhlil. V jednom momente sa predo mnou ozval krik, všetci zastali. Všimol som si zopár ľudí na zemi a niektorých dokonca v lese. To však nezabránilo tomu, aby niektorí zozadu nevyužili situáciu a tlačili sa dopredu. Ja som si v tomto momente povedal, že to skutočne dnes zoberiem ako rýchlu rekreačnú jazdu bez riskovania.
Pred koncom stúpania však utekám zo svojej skupinky, ktorá išla až moc pomaly a dobieham pár ľudí pred sebou. Do zjazdu tak idem z našej skupinky úplne posledný a som vďačný, že ideme jeden za druhým a nie dvaja vedľa seba. V roku 2019 som tu práve kvôli tomu vyletel do priekopy.
Nasleduje stúpanie na Konečnú, ktoré mi prejde veľmi rýchlo, išlo sa mi dobre. Zjazd na Slovensko je hrozne rýchly. Moja skupina nie je veľká, všetci valia a ja som sa musel udržať. Išiel som zo svojej komfortnej zóny, keď s mojou váhou som musel šprintovať dole kopcom v rýchlosti cez 75 km/h.
Cez Slovensko idem celý čas vzadu v skupine. Každý rok som sa snažil pomôcť s ťahaním skupiny, ale tento rok som si povedal, že si pekne odpočiniem.
Nasleduje Kelčov, kde sa už dostávam dopredu. Keď ideme okolo kostola tak viem, že je čas utiecť, aby som išiel na Hlucháňku v čo najmenšej skupinke, alebo najlepšie sám. Tá má totiž krutý sklon, ktorý dosahuje cez 22% a často tu pretekári zosadajú. Ušiel som spolu s tromi ďalšími. Hovorím si, že keď ušli, asi to budú mať v nohách a nik z nich nezosadne. No jeden z nich tesne predo mnou zosadá. Ja sa ledva vypnem z pedálov, skoro som spadol a nadával som. Pretekár sa mi ospravedlnil, ja som prijal svoj údel a v tých tretrách sa pomaly a šmýkajúc trepem hore. Skupina samozrejme ušla. Do zjazdu idem naštvaný a to tak, že predbieham niektorých opatrných jazdcov. Po chvíli sám sebe nadávam, že či sa chcem zabiť. Ten zjazd je totiž plný dier, štrku a odvodňovacích kanálov.
Cez Bílú idem asi v trojici. Ani si to moc nepamätám, lebo vidím pred sebou zopár ľudí, ktorých sa snažím dobehnúť, čo sa podarilo. Chtiac-nechtiac som sa teda dostal do svojho bezhlavého módu, keď idem čo to dá. Skupinu som dobehol a ideme až na Jamník, kde je krátke stúpanie a hlavne presunutý bufet. Tu zastavujem, hádžem do seba a na seba jeden pohár vody za sebou. A hneď vyrážam ďalej. Bez skupiny, úplne sám. Okolo Šance som v zjazdoch riskoval, a snažím sa makať. Dobieham jedného pretekára, s ktorým spojím sily a ideme potom spolu až na Smrček. Ten bolel. Teplo, slnko a minutá energia už sa dostavujú. Napriek tom, že som jedol veľa aj pil, tak je to neskutočne ťažké. Teplota cez 30°C robí svoje. Mnohých ale predbieham a do zjazdu idem na čele skupiny s tým, že ma nikto nestrieda. Ja som v zjazdoch veľmi opatrný, pokiaľ nie sú preteky. A v tento deň som išiel bez pudu sebazáchovy. Kotúčové brzdy tomu veľmi pomáhajú.
Pod Pustevny ideme v skupinke. Podarilo sa nám dobehnúť ľudí, čo spomalili, alebo čakali na skupinku. Mne však začína dochádzať a na začiatku knížecí cesty, ktorá vedie na Pustevny si vystupujem zo skupiny a idem si svoje. Po chvíľke aj skupina predo mnou spomalí a ja ich celé stúpanie vidím pred sebou. Občas si ktosi vystúpi a ja predbieham tých, čo chceli ostať v skupine, ale nevydržali to.
Pustevny boleli, ale je to v lese a tak tam nebolo to neznesiteľné teplo. Hore ma čaká Ivka. Naberám do fľašiek jonťáky a sám valím dole, čo najrýchlejšie to ide. Som hrozne vďačný za šoféra, čo ide celý čas za mnou a nechce ma predbehnúť. Keď sa mu to podarilo, tak som mu zakýval a on mi odblikal výstražnými svetlami.
Nižšie ma dobieha pár jazdcov a tak ideme v trojici do Bečvy. Po ceste sme zopár ľudí dobehli a tí sa tiež pripojili. Stúpanie z Bečvy je psychicky veľmi náročné. Človek už má toho plné zuby, idú kŕče a ešte musí makať. To sa stalo aj mne. Kŕč do celej ľavej nohy. A to som mal v oboch fľaškách tekuté magnézium. Teplo však robilo svoje. Búchal som do stehna, snažil sa to rýchlo dať dokopy, čo sa mi aj podarilo. Zatiaľ som sa však prepadol zo skupiny. Na posledných stovkách metroch stúpania presviedčam sám seba, že pretekárov vpredu musím dobehnúť, aby som do Bílé nešiel sám proti vetru. Z posledných síl pridávam a cieľ sa mi darí splniť.
Jeden z nich potom ukazuje, že budeme točiť. Nikto nepovedal ani pol slova, ale posledných 8 kilometrov ideme priam ukážkovo. Pár sekúnd na čele, odbočiť doľava, zaradiť sa na koniec a takto točiť až do cieľa. Naša pätica to dala s priemerkou takmer 50 km/h.
Kúsok pred cieľom sa chalani čo išli so mnou rozhodnú ešte zaútočiť. Do toho sa ja už nezapájam a užívam si prejazd cieľom. Môj štvrtý dokončený Beskyd Tour.
Skončil som 126 z 242 s časom 4:23:50. Išlo o môj druhý najlepší čas. To napriek tomu, že som začiatok išiel veľmi opatrne, nech sa nezapletiem do pádu, Hlucháňku som tlačil a väčšinu som išiel buď sám, alebo v malej skupinke.
O rok som určite opäť na štarte.
_____________________
Komentáre
Zverejnenie komentára