Ísť na Ťatliakovu chatu, ktorá sa nachádza na východe Oravy za obcou Zuberec, som mal v pláne celý tento rok, ale nejako to nevychádzalo. Premýšľal som nad tým, že naložím bicykel do auta, niekam sa odveziem a vyleziem na chatu. Nakoniec som vďaka príjemnému počasiu a novej cyklotrase, išiel pod Roháče už z Varína.
Aj keď má nová cyklotrasa podľa mnohých ľudí veľa negatív, tak ja jej všetky s radosťou odpúšťam. Bývam vo Varíne, kde sa rovno pripojím na cyklotrasu smerom do Terchovej. Začiatok je po šotoline čo súvisí s ochranou nejakého živočícha a národným parkom. Myslím, že ten kúsok asfaltu by nikomu neublížil, ale čo už a okrem toho: aj tá šotolina má svoje čaro. Sú tu celkom strmé mosty so sklonmi okolo 12%. Ale keďže sú krátke, tak je to zvládnuteľné. To som videl aj počas môjho školského cyklokrúžku, keď šiestaci dokázali vyliezť úplne v pohode. Mne sa tie mosty páčia - má to potom taký iný charakter ako len valiť rovinu a vyzerajú naozaj dobre.
Zase chápem keď má niekto výhrady. Pre mňa je to perfektná cesta, ako sa dostať do Terchovej mimo hlavný ťah, kde to bývalo občas o život. Mne vadí len to, že to ide cez ulice v niektorých dedinách, ale sú to len krátke úseky.
Vďaka novej cyklotrase si viem po práci zájsť na bicykel do Vrátnej, alebo len kúsok po cyklotrase úplne mimo premávku. Trasa má z Varína 15 km, takže tam aj späť je to pohodová 30-tka.
Ale späť k výjazdu. Vďaka cyklotrase som sa dostal do Terchovej, kde som liezol stojku na Rovnú horu. To je vlastne to sedlo, kde začína Orava.
Nasledoval krásny zjazd po novej asfaltke. Minul som odbočku do Zázrivej a pokračoval až do Párnice. Urobil som len jednu fotku, ale kto to tu pozná vie, že je to celkom úzka cesta, ale zato krásna. Jeseň sa tu skutočne vyhrala.
V Párnici som sa skoro vysypal na zem. Rozkopaná cesta zasypaná štrkom. Keďže tam neboli nejaké značky, ja som zo zákruty vletel rovno do toho štrku a už som sa videl na zemi. Nejakým zázrakom som to udržal a prešiel som pár desiatok metrov. Keby som hneď zabrzdil, tak som na zemi. Po tom krásnom zjazde to bol teda adrenalínový moment, ktorý ma nakopol do krátkych stúpaní, ktoré sa nachádzali po celej ceste cez Oravu.
Čo mám rád, tak sú to tie prechody cez Oravské dedinky, kde je stále veľa klasických drevených domčekov, či chalúp.
Preletel som cez Dolný Kubín nejakou obchádzkou - ani som nestíhal fotiť.
A už som sa tešil na Oravský Podzámok. To bola taká pomyselná polovica mojej cesty. Dokonca som si hovoril, že keby sa mi nešlo dobre, tak tu by som si to prešiel a otočil to naspäť.
Okolo hradu som si urobil malú obchádzku, nech si ho pozriem z každej strany, aj keď som tu bol už veľa krát. Oravský hrad je skutočne jeden z najkrajších. Vďaka obchádzke som sa dostal aj na celkom pohyblivý most ponad rieku Orava.
Začal som odpočítavať kilometre k Ťatliakovmu jazeru. A prechádzal cez dedinky a polia. Občas som zastavil aby som odfotil nejakú zaujímavú budovu, ako napríklad tento kostol v Sedliackej Dubovej.
Prechádzal som aj cez Podbieľ, kde sa nachádza malý skanzen. Ja som urobil len rýchlu fotku a už som odbočoval na Zuberec. Vedel som totiž, že z Podbieľa je to presne 25 kilometrov k Ťatliakovmu jazeru.
Zuberec som ani nefotil. Bola tam akurát vyfrézovaná cesta a tak som pokračoval ďalej smerom k skanzenu, kde som ale tiež nefotil, kvôli obrovskému množstvu turistov. Kedysi som tu ale bol a ak niekto uvažuje, že čo na okolí, tak sem určite môže zájsť.
Ja som ale pokračoval ďalej lesom v nekonečnom stúpaní po parkovisko a odtiaľ ďalej dohora k chate.
Cestou hore som míňal celkom dosť turistov - čo sa nečudujem, pretože hore bolo teplejšie než dole. Ťatliakovo jazero sa nachádza vo výške cez 1350 m. n. m. a bolo tam takmer 20°C.
Dobehol som aj moju manželku, ktorá išla autom na parkovisko Roháče - Spálená a odtiaľ na bicykli hore.
Bol som tu kedysi aj pešo a nezdalo sa mi to ako náročné stúpanie. Lenže posledný kilometer a pol bol skutočný boj. Už za to určite mohli aj unavené nohy z Oravských brdkov. Hore však bolo krásne a urobili sme fotky.
Hore na chate sme sa kvôli veľkému množstvu turistov ani nezastavovali a už sme išli dole na parkovisko k autu. Mne to vyšlo na 102 kilometrov a 1500 výškových metrov. To som stihol za 4 a pol hodiny. Mapka je nižšie:
Takto som teda liezol cez krásnu jesennú Oravu. Nakoniec bolo dobré, že som to celý rok odkladal, lebo tie jesenné farby boli krásne. Na jednej strane sa tu jazdí naozaj skvele, na tej druhej - sú tu úzke cesty, kde jazdí dosť áut. Cez niektoré úseky aj kamióny. Keďže tu nie sú krajnice a často sú to zákruty v stúpaniach, či klesaniach, tak je to aj dosť nebezpečné. Preto sa sem dá chodiť hlavne cez víkendy a sviatky. Cez týždeň by som to ale asi neriskoval. Ešte vždy sa dá ísť niekde autom a prejsť si len nejaký zaujímavý kúsok trasy, ako je napríklad Oravský Podzámok, Zuberec, Podbieľ...
Oravu mám však veľmi rád, pretože je to taký tradičný Slovenský kraj, kde sa človek cíti ako doma.
Komentáre
Zverejnenie komentára