Rok 2022 začal plný nádeje, že skutočne bude lepší, ako tie predchádzajúce. O tom, že príde vojna a ja skončím zle-nedobre, som počas prvých kilometroch na bicykli nemal ani tušenia.
Prvé dva mesiace som makal na trenažéri. Takmer každý deň a dokonca som prekonal aj 3-hodinovú hranicu a 100 kilometrov na Zwite. To je skutočne na morálku.
To som dopĺňal aj bežkami, ktoré sme si spolu s manželkou kúpili. Tie odporúčam každému, kto nevie čo v zime a turistika ho moc neláka. Je to aj rýchle, treba techniku, človek nájde kopec krásnych miest a vôbec z toho nebolia kolená!
Forma bola už na tom teda celkom dobre - dokonca viac než dobre. Mal som nový Garmin 530 a vďaka vetru mi tu v Žiline padol aj jeden KOM a jazdil som takmer každý deň. Dokonca som sa stretol aj s kamarátom Mircom.
To čo sa ale stalo na začiatku marca bolo čisté utrpenie. Vyzeralo to na covid, ale nakoniec to bolo niečo horšie. Za pár dní som hrozne schudol, nemohol som jesť, prišli teploty... Nakoniec som skončil v Čadčianskej nemocnici, kde nemohli prísť ani návštevy. O tom čo som si prežil za tých 9 dní písať nejdem, lebo to bol čistý des. Za marec som ale dostal 45 infúzií. Prvé dni som myslel, že na bicykel si pekne dlhú dobu nesadnem. Psychicky som bol na nule.
Postupne sa to ale zlepšovalo. Posledné dni som sledoval, ako vonku svieti slnko a vedel som, že na ten bicykel predsa len čoskoro vyrazím. Zistilo sa čo mi je, nasadili sa lieky a konečne ma prepustili z nemocnice. Dva dni potom som sadal na bicykel. Forma bola fuč a ja som sa cítil hrozne slabý.
Išiel som ale aj ďalší deň, aj ten ďalší a aj ten ďalší. Cítil som sa silnejší a silnejší. Od psychického dna som sa štveral na možno moju najlepšiu formu, akú som kedy mal - teda.. to je cieľ a na ceste k nemu stále smerujem.
26. marca - som už dal prvú stovku vonku na bicykli. Doobeda som dal 50 sólo do Terchovej a poobede s Ivkou a kamarátom Mišom druhú časť cez Bytču. To už som bol celkom silný.
Kým som bol v nemocnici a hrozne som sa nudil - prečítal som 400 stranový román, kukol serály na Netflixe.., tak som objednal aj novú omotávku a hlavne radar od Garminu, ktorý podľa mňa zvyšuje pocit bezpečnosti na ceste aj o 100%. Vďaka tomu presne viem, či ide za mnou vozidlo, dovoľuje mi to ísť viac od kraja na krajší asfalt, ísť rýchlejšie a dokonca nikomu nezavadziam, pretože sa vždy dokážem uhnúť. Musím spomenúť, že vďaka tomu zmizol asi najnebezpečnejší aspekt cestnej cyklistiky - otáčanie sa. Stáva sa, že sa človek otočí a práve vtedy ide auto.
O eletromobiloch asi ani písať nemusím. Vďaka nastaveniu, že radar bliká podľa toho, ako je auto ďaleko odo mňa si myslím, že aj vodiči sú viac opatrní a ja som omnoho viditeľnejší na ceste.
Jazdil som kratšie trasy, občas nejaká stovka a cyklokrúžok - učím na ZŠ vo Varíne a áno - mám cyklokrúžok, keď sa s pár deckami vyberiem na bicykel.
V polovici apríla padli aj Kasárne (už 28-my krát!) a prvého mája aj stúpanie z Bytče na Melocík.
Asi by som to tu nepísal, nebyť tej choroby. Ale vďaka liekom, diéte a zdravému pohybu som silnel a tá forma - tá rastie.
V polovici mája padla ďalšia stovka cez Kysuce (Semeteš - Čadca) a 20 mája som prvý krát v tomto roku liezol s bicyklom do Beskýd a čím iným začať než sedlom Hlucháňka? V ten deň bola v pláne Lysá hora, ale kvôli zhode okolností mi nevyšla. Napriek tomu to bola parádna jazda so stúpaniami v tomto poradí: Semeteš, Hlucháňka, Jamník (Staré Hamry), Konečná a nech nejdem v kolónach medzi Čadcou a Žilinou, tak som sa opäť vracal cez Semeteš. Vyšlo to teda na 125 kilometrov a 1355 výškových metrov. Na to, že ubehli dva mesiace od tej hospitalizácie to bol pre mňa aj maličký zázrak.
Už som prihlásený na tohtoročný Beskyd - Tour, kde by som veľmi rád zlepšil svoj rekord. Nemôžem sa už dočkať! Hlavne nesmiem týždeň predtým spadnúť ako minulý rok, keď som sa nemohol zúčastniť.
V mesiaci máj som cez víkendy nemohol jazdiť tak veľa akoby som chcel. Napriek tomu som najazdil 1000 kilometrov. Na konci tohto mesiaca mi predsa len jeden víkend vyšiel. V sobotu som dal 80-kilometrové koliečko okolo Kysúc a v nedeľu 29-te Kasárne - čo bolo 100 kilometrov.
Na začiatku marca som myslel, že na bicykel si nesadnem po veľmi dlhú dobu. Teda.. píšem stále o bicykli - ale myšlienky smerovali omnoho ďalej: čo práca, manželka, ako budem fungovať, čo mi vlastne dokelu je? Uvažovanie nad cyklistikou ma ale motivovalo možno najviac. Chcel som opäť vyliezť čo najrýchlejšie do sedla a začať zbierať prejdené kilometre. Napriek psychickému dnu z prvých dní som sa snažil myslieť pozitívne a myslím, že aj to veľmi pomohlo tomu, aby som opäť takmer každý deň sadal do sedla a užíval si jazdu na bicykli.
Komentáre
Zverejnenie komentára