Preskočiť na hlavný obsah

Ďalší rok poznačený cyklistikou - 2021

Máme nový rok a už je mojou tradíciou napísať sumár s kopou fotiek. Do roku 2021 som vstupoval s tým, že som nemal žiadne ciele, že kde by som chcel ísť a podobne, pretože doba bola aká bola. Samozrejme chcel som prejsť niektoré "tradičné" stúpania a trasy, Beskyd Tour... 

Nakoniec sa však ukázalo, že tradičné veci som splnil len čiastočne a mnohé som nesplnil. Napriek tomu som zažil dosť skvelých výjazdov a stovky hodín v sedle. Predstavím ich ako tradične - cez fotografie. Samozrejme nie z každého výjazdu, pretože to by mal ten blog niekoľkonásobne väčší obsah. Niektoré výjazdy som už počas roka opisoval tu na blogu, jeho archív nájdete tu: Archív blogu

Začiatok roka som trošku Zwiftoval na trenažéri. Také tie jazdy pár krát do týždňa, keď to na celkovú kondíciu má len malý vplyv, ale už 21. februára som sedel vonku na bicykli. Ako to býva, tak pár kaluží zamazalo celý bicykel a prvý krát som ho celý strčil do sprchy.


Za rok 2020 som nemal ani jeden a tu som "trafil" výmoľ hneď na konci februára vo Višňovom. Samozrejme hovorím o defekte.


Marcové jazdy boli kratšie, ale zato som si ich užíval. Tu je jedna fotka zo Stránskeho.



Zákaz chodiť cez okresy, kvôli opatreniam ma nezastavil, aby som si vychutnal Lutišku (sedlo) z oboch strán. Takže do Starej Bystrice a tou istou trasou späť. Na začiatku sezóny je aj toto taká malá výzva.



Nejazdil som sám, ale často sa ku mne pridala aj moja manželka Ivka. Tak sme prešli okruh cez Lietavu. Tu sa dá parádne jazdiť.




Prvá stovka padla až na konci marca. Koliečko zo Žiliny, cez Semeteš a Čadcu smerom naspäť do ZA.
Konečne som vytiahol aj krátky dres.



Dobu rúšok som chcel zachytiť aj cez fotografiu, tak som si ho nasadil, nech ma Ivka odfotí a mám tak uloženú túto šialenú dobu. 



V polovici apríla som prvý krát prišiel do Manínskej tiesňavy. Pár krát som išiel okolo, ale nikdy som sa tu nezastavil. Nezabudnem ale ani na kratučkú prehánku v Dolnom Hričove, ktorá ma opäť vyhnala do sprchy spolu s bicyklom.




Na konci apríla som vyliezol aj na Makovské kasárne. Išiel som cez Štiavnik a v niektorých zákrutách bol ešte sneh a ľad.




O týždeň som tam bol opäť, ale moc fotiek som nerobil. Čo som ale odfotil bola medaila za splnenú výzvu z aplikácie iWatt.



Na začiatku mája prichádza tohtoročný druhý defekt. Je to ale moja chyba, pretože som vletel celkom rýchlo na drevený mostík na bystrickej cyklotrase. Čo však musím spomenúť je to, že tie mostíky neskôr opravili.



11. mája ma čakal parádny okruh s Vladom. Ráno o pol ôsmej som vyrazil zo ZA do PB, kde sme sa stretli a išli sme okruh cez Ilavu, Zliechov a Čičmany. Bolo hrozné teplo, ale to nevadilo, pretože trasa v dvojici ušla rýchlo a celý čas sa bolo na čo pozerať.




Druhého júna som si užil vrchársku stovku, ktorá išla aj cez Beskydy. Zo Žiliny na Semeteš, odtiaľ na Hlucháňku, na Biely kríž a cez Klokočov a Hlavice na Rakovú. Nastúpal som cez 1300 výškových metrov a pamätám si, že sa mi išlo fantasticky.




O dva dni som išiel už na najvyšší vrch Beskýd a to na samotnú Lysú horu. Išiel som zo Žiliny (základný tábor) po hlavných cestách do Čadce, na Turzovku a okolo VN Šance dohora až na vrchol. 114 kilometrov a 1696 výškových metrov. Cestou späť ma zobral Vlado z Bíle autom. Toto bol výstup číslo 22. 





20. júna som vyrážal opäť zo ZA do Beskýd. Najprv na Semeteš a potom k partizánovi na Makove. Tam som stretol Mirca, s ktorým sme spolu išli cez Veľké Karlovice na ďalšie ikonické stúpanie: Soláň. Môj plán smeroval síce až na Pustevny, ale počasie a už dosť hodín v sedle rozhodli, že sa otočím a cez Kasárne pofrčím do Žiliny. Dobre som urobil, pretože kým v zjazde zo spomenutých Kasární na mňa spadlo len pár kvapiek, tak za mnou sa obloha zotmela a prišla celkom silná búrka plná bleskov. To ma hnalo a tak padlo dokonca aj pár osobných rekordov.




Forma bola geniálna. 26. júna mal byť Beskyd Tour na ktorý som sa hrozne tešil. Ale 3 dni predtým som ležal v bolestiach na asfalte po zrážke s chodcom. Viezla ma sanitka na všetky možné vyšetrenia a na preteky a bicykel som mohol rovno zabudnúť. Fotku tu nejdem dávať, ale mal som monokel ako malú päsť, pohmoždeniny asi úplne všade a pár rezných rán. Našťastie nič zlomené. Bicykel stačilo vycentrovať a vyviazol takmer bez škrabanca.
Na Beskyd Tour som predsa len išiel - ako divák na Hlucháňku. Keď som povzbudzoval, tak mi bolo hrozne ľúto, že som sa nemohol zúčastniť.

28. júna - teda 5 dní po páde som už nechcel robiť zo seba invalida a išiel som na bicykel. Do týždňa som ukončoval PN, aby to nebolo vyšetrované ako trestný čin (polícia uznala za vinníka chodca, ktorý mi skočil do cesty).
Moja prvá jazda nebola nič iné než sedlo Rakytie. Špeciálne to bolo aj v tom, že išla so mnou aj Ivka. Kým ona bojovala so sebou aby to vyliezla, pre mňa to bol pocit obrovskej úľavy. Stále ma všetky tie pohmoždeniny a jazvy boleli, ale psychicky to bol skvelý pocit.



3. júla som si prichystal niečo špeciálne pre moju Ivku. Už mala dosť pojazdené a tak som chcel ukázať nejakú krásnu trasu pre cesťáky v Beskydách. Vybral som jednu z mojich najobľúbenejších - Biely kríž a okolo Šance. Na Biely kríž vedú dve cesty a tak sa dá urobiť okruh. Je tam dokonalá asfaltka, úplne bez áut, uprostred krásneho lesa. Okolo Šance je to náročnejšia hore-dole trasa, ale zato s výhľadom na vodnú nádrž a krásne prostredie. Trošku sme aj zmokli, ale keďže sme mali so sebou bundy, tak to nevadilo. Malo to taký "Beskydský" charakter. 






Opäť mi to teda jazdilo. Pád poznačil samozrejme aj moju formu a stále to trochu bolelo. Avšak, pomaly to išlo opäť do starých koľají. Padli nejaké Čičmany, koliečka okolo Kysúc, Považie... Ale vyliezol som aj nad Rakovú na moje obľúbené miesto: "na zákrutu."



13. júla sme s Vladom išli na okruh "Okolo Beskýd". Ide už o tradičnú klasiku cez Frýdlant, Raškovice.., ktorá má cca 135 kilometrov a smerom z Čadce nám to dalo 1760 výškových metrov. Od pádu to bola prvá takáto moja veľká trasa. Moje telo však nefungovalo úplne správne. Mohli za to aj vedľajšie účinky po vakcíne, ale aj to, že po dlhšej dobe som išiel niečo takto náročné. Žalúdok vôbec neposlúchal a od Starých Hamrov som sa vliekol za Vladom. Od Turzovky na Rakovú som už dokonca bojoval s kŕčmi v nohách. Napriek tomu, to bol veľmi pekný výjazd. Na takéto bolestivé výjazdy nenadávam, pretože si uvedomujem, že nabudúce to už pôjde lepšie.





3 dni po tomto koliečku som opäť liezol na Lysú - z Kysúc, okolo Šance. Aj keď pomaličky a v hmle, tak bez kŕčov.



S Ivkou sme si kúpili nové dresy a keďže sme tak krásne ladili, tak sme sa ocitli aj na oficiálnom instagrame a fb ich výrobcu - českej značky Force. Veď bodaj by nie - za takú parádnu tímovú fotku.



A zúčastnili sme sa aj na nočnej jazde po Žiline. 



Tento rok som samozrejme nevynechal ani moje druhé najobľúbenejšie beskydské stúpanie - Pustevny. Vyšli na koniec júla.



Občas vytiahnem niečo aj na Slovensku. Tento rok medzi inými to bola aj Banská Štiavnica zo Žiaru nad Hronom. Krásna prázdna asfaltka lesom do mesta, kde majú geniálne kaviarničky. Možno je to moje najobľúbenejšie slovenské mesto!




Často som tento rok jazdil aj do Terchovej. Je to taká rýchla trasa, po ceste kde je veľmi veľa áut. Preto keď sa dostanem do Vrátnej, tak robím veľa fotiek s Rozsutcom a okolitými kopcami. Niekedy využívam aj samotnú tiesňavu ako napríklad na tejto fotke:



7-8. august bol pre mňa veľmi aktívny víkend. Najprv vo štvorici krásny okruh cez Starý a Nový Jičín, Štramberk a Hukvaldy. 115 kilometrov s 1600 výškovými metrami. Neboli sme však na žiadnom vysokom kopci a tak trasu tvorili neustále hore-dole brdky. To žerie energiu. 




A na ten druhý deň sme išli s Ivkou na Lysú - ona prvý krát na bicykli. Keďže deň predtým som bol na spomenutom náročnejšom výjazde, tak som aj ja zvolil cestu autom do Pražma, odkiaľ sme išli na vrchol.




15. augusta sme dosiahli ďalší manželsko-tímový míľnik. Ivka dala svoju prvú 100-vku. A boli sme vo veľmi peknej Manínskej tiesňave.



Ja som jazdil sólo alebo vo dvojici stále to Považie, koliečka okolo Kysúc a podobné klasiky, čo som nikdy ani moc nefotil, pretože to by mi nestačilo miesto.
21. augusta sme s Ivkou opäť vymysleli výjazd - na Pustevny. Tento rok prekonala aj ona toho veľmi veľa. Tento výjazd bol asi jej zatiaľ najťažší. Išla autom na Makov a odtiaľ smerovala na Bumbálku, cez Bečvy na Pustevny a späť. Takže 3 ťažké dlhé kopce. Ja som išiel samozrejme s ňou, len sedlo na Pustevny som vyletel, pretože hore pretekal kamarát Mirec, ktorého som chcel povzbudiť vo výkone. Pamätám si, že napriek tichu a ignorancii okolitých turistov som v tých cestných tretrách bežal kúsok popri trati a kričal som, že ma bolo počuť možno aj na neďalekom Radhošti.



Zopár náhodných fotiek zo septembra:







26. septembra som s Vladom absolvoval jeden z vizuálne najkrajších výjazdov. Nádherný výhľad z VN Čierny Váh a Štrbského plesa. Taká parádna tatranská stovka, keď sme na Slovensku objavili ďalší z jeho mnohých pokladov. Vodná nádrž Čierny Váh je skutočný top.





Opäť pár náhodných fotiek zo začínajúcej jesene.







V polovici októbra som liezol do Súľova, kde som hľadal miesto na dobrú fotku a na ďalší deň som uskutočnil aj svoj 25-ty výstup na Lysú horu. Išiel som zo Žiliny, cez Semeteš, Hlucháňku (na tej som bol tento rok podozrivo veľa krát) a okolo Šance. Náročná jazda, ale išlo sa mi perfektne.





Na Vladovo odporúčanie som raz zabočil v Stráži do obce a odtiaľ som stúpal do neznámeho kopca. Celkom pekné stúpanie s fantastickým výhľadom. Tu sa budúci rok určite zastavím aj s Ivkou. Veď posúďte sami.




Koniec októbra patril a november patrili kratším výjazdom (až na jeden), ktoré boli vizuálne veľmi pekné. 
Spoločný výjazd k VN Nová Bystrica.



Nad Korcháňom na "zákrute."





A asi najťažší výjazd v roku na Javorový, kde som bol prvý krát. Stovka, keď som išiel cestou späť v šialenom protivetre. Mnohé brdky neskutočne boleli a už som skoro volal odvoz. Napriek tomu bolo prostredie krásne, samotný Javorový som si skutočne užil (vďaka jeho náročnosti) a tak na tento výjazd spomínam s rešpektom k samému sebe.




Predposledný výjazd vonku smeroval do sedla Rakytie. Podvečerné hodiny, krásny výhľad, ale ja som využil kopy lístia na takúto fotku, keď som sa lúčil so sezónou.



Tým to ale neskončilo. Pár dní som si dal pauzu a potom som nahodil trenažér. Predplatil som si Zwift a povedal som si, že sa budem snažiť nazbierať skutočne nejaký objem.

A tak som v decembri najazdil 855 kilometrov, čo trvalo 25 hodín a 16 minút. Dokázal som prekonať aj svoju psychiku a padla aj jedna 100-vka. Trvalo to takmer 3 hodiny a nebola to sranda. Psychicky je to totiž omnoho ťažšie než vonku na ceste.
Pridám aj pár fotiek z virtuálneho sveta:





Čo sa týka štatistiky tak som dal v sedle dokopy 8612 kilometrov, z toho 1448 na trenažéri.
Nastúpaných metrov je 78,841 teda ako 8,9 Everestov.
Dokopy 193 aktívnych dní na bicykli.


Keď som začal písať, tak som myslel, že to bude krátke. Opak je ale pravdou a tento sumár je celkom dlhý. Tak ako bol rok 2021. Napriek všetkým mínusom ho hodnotím pozitívne a teším sa už na novú sezónu. 
Ak to niekto dočítal až sem, tak ďakujem. Verím, že rok 2022 bude lepší po všetkých stránkach. Jedno je však najdôležitejšie - usmievať sa a užívať si život, aj keď je to niekedy veľmi ťažké. Tak nech to jazdí a ahojte!

Komentáre