Opäť sa blížil ten dátum, ktorý som mal napísaný v kalendári. Deň keď sa mal ísť Beskyd Tour. Čo to je? Sú to preteky v oblasti Moravsko-Sliezskych Beskýd, ktoré sú typické svojimi prudkými stúpaniami, zjazdmi, cestičkami mimo dopravu a krásnou prírodou. Minulý rok som si to zamiloval, čo je dosť zvláštne tvrdenie, keďže som tam mal pád, bolelo to a dlhý kus som išiel sám... Ale na druhú stranu: za 4 hodiny som nazbieral historky a spomienky, ktoré mi nikdy nikto nezoberie.
Samozrejme neboli určené pre všetkých, lebo len cyklisti si vedia, aspoň ako tak predstaviť, čo som si tam prežil. Moc ma nebavilo odpovedať ľuďom, ktorí nebicyklujú, pretože vďaka televízoru a prenosom cyklistiky si väčšina myslí, že tomu rozumie a pritom je to ako vysvetľovať slepému ako vyzerá žltá farba.
Ja som bol ale hrdý, že som to prešiel a dokonca som mal relatívne slušný čas. Veľmi som sa tešil na ďalší ročník. A prišla korona, strata práce, občasné problémy so zdravím... Nič pekné pre psychiku, ale čas na bicykel som si snažil vždy nájsť a ďakoval som za tento dvojkolesový stroj.
Obrovskou motiváciou bol aj Beskyd Tour, ktorý však tiež preložili na 29. augusta. Posledný týždeň som začal premýšľať, či ísť, pretože čo ak tam niekto s tých 400 cyklistov bude mať ten vírus? Keďže som sa ale celý rok motivoval na tento jeden deň, tak som sa rozhodol veľmi rýchlo a 29. augusta som sedel s mojou manželkou Ivkou a dedom v aute, na ceste do obce Bílá v ČR.
Ja som sa rozhodol opäť pre 120 kilometrový okruh "B" s 2000 výškovými metrami. Ráno som zaplatil štartovné, poskladal bicykel z auta a išiel sa previesť do údolia Černé Ostravice, kde som minulý rok v zjazde spadol. Dalo to 18 kilometrov, a už som sa radil na štarte, kde stál opäť aj olympijský víťaz Jarda Kulhavý, či Petr Benčík - trojnásobný majster v cestnej cyklistike ČR.
Moje ciele boli zoradené nasledujúco: 1. prejsť to až do cieľa, 2. prejsť to bez pádu, 3. prejsť v skupine až pod Pustevny, 4. dať to pod 4 hodiny.
9:30 prichádza štart a ako počujete na videu nižšie: bol to Highway to hell.
Ja som sa dal trošku dozadu, pretože som sa nechcel tlačiť vpredu a riskovať nejaký kontakt, čo sa mi ale nevyplatilo. Hneď na začiatku všetci zbesilo pedálovali, tepy leteli do nebies a my už do spomínaného údolia, kde sa nachádza 18 kilometrov úzkej krásnej asfaltky s malými brdkami a technickejším zjazdom. Polovicu tých kilometrov sa stúpa a ja som sa celkom rýchlo predieral dopredu. Štartoval som viac vzadu a preto som makal, až stihnem byť vpredu, keď sa skupina rozdelí. Ale nepodarilo sa. Zjazd prišiel veľmi rýchlo a ja som sa zahákol za jeden cykloklub z Frýdku-Místku aby som neriskoval pád ako minulý rok. Nespadol som, ale išiel som trošku pomalšie, než som mohol ísť. Ale to nevadilo, veď malo ísť stúpanie na Klokočov a ďalších 102 kilometrov - nemusel som sa zničiť hneď na začiatku, nie?
V stúpaní na Klokočov som išiel v početnej skupine, kým sa profil trochu nezdvihol a ja som išiel v zóne 5 vpredu, pretože som videl pár stoviek metrov pred sebou prvú skupinu. Vidieť ich je vec jedna, dobehnúť druhá. Obiehal som odpadlíkov spredu a hore som dolepil aspoň maličkú skupinku štyroch jazdcov. To bolo pre mňa kľúčové, pretože fúkalo z juhu a ja som potreboval byť skrytý, keďže vážim 60 kg.
Minulý rok som napísal, že musím popracovať na svojich zjazdoch, pretože som na nich hrozne strácal. Tento rok som sa akosi "odblokoval" keď som išiel 10x sedlo Rakytie po sebe a na 100 kilometroch som nastúpal 3400 metrov. A keďže tam bol technický zjazd, plný štrku tak som to nejak chytil do ruky.
To sa ukázalo už v zjazde do Klokočova, keď som sa s rýchlosťou 80 km/h hnal asi 20 centimetrov za kolesom jazdca predo mnou. Predná skupina nám však ušla a tak sme zvoľnili tempo a čakali na cyklistov za nami, až ideme do Kelčova vo väčšej skupine. Netrvalo dlho a už sme boli v 50-60 člennej skupine. Niekto tam chytil vedenie a začal kričať ako striedať. Reálne sme sa striedali možno desiati. A išlo to pekne. Ja som ťahal desať sekúnd, za mnou ďalší, ďalší... zas ja...a zrazu sme videli čelnú skupinu! To zdvihlo motiváciu. Ale pár kilometrov pred odbočkou na Kelčov už striedalo menej ľudí a išli sme pomalšie, takže čelo zas ušlo. Hore Kelčovom sme išli pomalšie. Ja som sa cítil veľmi dobre, ale nechcel som utekať dopredu.
Až prišiel kostol na Kelčove, čo znamená, že už je to kúsok po šialené Kelčovské sedlo - Hlucháňku. Ešte predtým niekto vtipkoval, či máme nadstavce na tretry, s ktorými sa dá normálne kráčať. Tam som išiel úplne dopredu až idem vpredu - čím som chcel zamedziť tomu, keby predo mnou niekto musel zostúpiť z bicykla, alebo by sa skupina zasekla. Je to 600 metrov s priemerom 16%, ale je tam dobrý kúsok s 22%. Je to fakt peklo. Z mojej skupiny som išiel prvý, ale dvaja jazdci ma predbehli, jeden sa držal za mnou. Na ceste boli "vtipné" nápisy typu: "Pridaj", "Zaraď ťažší prevod". Hore bolo kopec ľudí, ktorí povzbudzovali a kričali, že sme borci a podobné podporné pokriky.
Nasledoval zjazd. Kanály tento rok neboli prekryté doskami, čo mi nakoniec vyhovovalo omnoho viac. Minulý rok ma tu predbehlo hrozne moc cyklistov a mňa to strašilo. Ako som však spomínal, tak na zjazdoch som sa zlepšil, čo platilo aj tu, pretože som to proste preletel a dole sme z tej veľkej skupiny boli iba štyria. Normálne som sa otáčal, či niekoho neuvidím. Zmizol aj ten borec, čo nám kázal ako sa máme striedať a nadával, keď sa spomaľovalo. Postupne nás pár ľudí dolepilo, prešli sme cez Bílú a mali sme za sebou prvý okruh, ktorý mal 55 kilometrov. Tento okruh bol vedený aj ako trasa "C". Vtipné bolo zistenie, že s mojím časom by som bol v prvej desiatke.
Moja Ivka s dedom čakali v Bílej na môj prejazd až vedia, či som v pohode. Ten zjazd z Hlucháňky už má na svojom konte pár polámaných kostí a úrazov. Mal som super nápad, že som si zapol v mobile v Google mapách zdieľanie polohy s Ivkou a tá presne vedela, kde sa nachádzam.
Opäť sa vytvorila skupina a išli sme do druhého okruhu k vodnej nádrži Šance, kde to mám veľmi rád. Krásna cesta plná výhľadov a celá v lese. Tento rok som tam už "párkrát" bol a tak to tam poznám takmer naspamäť. Aj preto som išiel celkom dlho v čele skupiny. Dôvod bol aj ten, že bolo mokro a tam je to celkom nebezpečné. Minulý rok mi tu skupina ušla a ja som išiel cez Smrček až pod Pustevny takmer sám. Tento rok som bol ja v tej skupine, ktorá ušla časti pretekárov a valili sme cez Smrček, ktorý síce bolel, ale prešiel relatívne rýchlo. Tu sme stretávali peších borcov z preteku B7. S niektorými som sa aj pozdravil, keď sa obzerali ako okolo nich letíme dole kopcom. Zopakujem sa keď poviem, že aj v tomto zjazde mi minulý rok utiekla moja skupinka, ale tento rok som v nej vydržal a zjazdovalo sa mi fakt parádne.
Nasledovali malé brdky hore-dole až do Trojanovíc. Chalani sa ma pýtali, že či neupravia trasu a nepôjde sa po hlavnej komunikácii, čo by podľa môjho skromného názoru bola chyba, pretože organizátori zvolili trasu perfektne. Mimo obcí, takmer uprostred ničoho s prekrásnym výhľadom na Beskydy. Tento kúsok neznášam kvôli rozbitej ceste, prudkým malým stúpaniam, ale ten výhľad a celková atmosféra to zďaleka prekonávajú. Teraz si spomínam na to ticho. Celý druhý okruh bol tak ohlušujúco tichý. Moja skupinka fakt makala a nik neprehovoril ani slovo. Bolo počuť len zvuk dunenia kolies, prehadzovačiek a fučanie.
Vpredu sme sa nestriedali, proste tam bol človek, ktorý momentálne vládal najviac. Prišli sme do Trojanovíc na parkovisko a ja som vystúpil zo skupiny. Prišli ťažké kŕče do pravého stehna (neskôr aj lýtka) a ja som vedel, že na dnes mám dobojované a už sa len dotrepem do cieľa. V ceste stálo stúpanie ktoré malo 5,5 km s priemerným stúpaním cez 7% - Pustevny. Vedel som, že hore ma čaká Ivka aj s dedom a bufetom, kde sa nachádzajú buchty, melón, voda. A tak som nejak točil tými nohami, skúšal som zaradiť aj ťažšie prevody, ale už to prosto nešlo. Pomaly som si uvedomil, že pod 4 hodiny to dnes určite nebude.
Stúpanie na Pustevny je celé v lese, na kvalitnom asfalte. Občas som niekoho predbehol, pár ľudí predbehlo mňa. Po pol hodine som bol hore, kde som sa snažil zapózovať do foťáku, ale nakoniec to vyzerá, že umieram. Ivka mi podávala z bufetu jeden melón za druhým, rýchlo buchtu, doplniť fľašku s vodou a už som valil do zjazdu z krásnych Pustevien. Keď som išiel dohora tak som si to nevšimol, ale v zjazde som to ucítil - hroznú zimu. Zuby mi drkotali, prsty na rukách prestávali cítiť. Ivka mi neskôr povedala, že v aute im bola zima a nie to ešte v krátkom drese valiť dole z tohto kopca. V zjazde som bol sám, videl som pred sebou pár jazdcov, čo ma nútilo pedálovať rýchlejšie a tým som sa aj zahrial.
Zrada prišla vtedy, keď jazdci predo mnou odbočili doprava a ja doľava. Oni išli totiž 160 kilometrovú trasu. Naozaj klobúk dole - neviem si predstaviť, že by som išiel ešte Soláň, Kasárne a Bumbálku. Naozaj tlieskam každému, kto to prešiel.
Mňa čakalo 9 kilometrové nudné stúpanie do silného protivetra. Ale mal som nehorázne šťastie. Pri kraji cesty stál starší cyklista (vyzeral tak po 60-tke), ja som samozrejme pozdravil a on vyrazil za mnou a začal sa so mnou rozprávať. On nepretekal, len sa bol pozrieť a preto sa pýtal, že ako sa ide a tak. Ja som jemne naznačil, že už mám kŕče a už sa neviem dočkať cieľa. A tak on nahodil tempo a ja som sa zahákol. Po chvíľke si všimol, že zaostávam, zvoľnil, popýtal sa odkiaľ som a tak. Tie kilometre tak ubiehali naozaj rýchlo a nebola to nuda, ako keby som to išiel sám. Povedal mi, nech si to už iba užívam, pretože už len dokončiť túto trať je vec, ktorú dokáže máličko ľudí. Zároveň ma povzbudil, že ma čaká ešte veľa cyklosezón a raz to pod tie 4 hodiny dám.
Prišli sme na vrchol stúpania, kde sa pokračuje buď rovno na Bumbálku, alebo sa odbočuje do Bílé, kde bol aj môj cieľ. Ujo chcel ísť rovno na Bumbálku, ale nakoniec si povedal, že ma dotiahne až do Bílé. Po tej naháňačke spred pár hodín to bolo fakt super a ja som si uvedomil, aký som hrdý, že som súčasťou cyklistickej komunity. Keď sa objavila tabuľa Bílá, tak na mňa zakričal, nech si to užijem a rukou ma potlačil aby som vyštartoval špurtom do obce a do cieľa. Otáčal som sa, či ho nezazriem, ale neskôr som si na Strave pozrel, že hneď ako ma potlačil, tak sa otočil a išiel späť na Bumbálku. Bolo to zvláštne ale bol som za tento zážitok naozaj rád.
Predo mnou už ale bola cieľová čiara, ľudia ktorí tlieskali a moja Ivka, ktorej som dal obrovskú pusu. Hneď potom pusu dostal bicykel.
Opäť som to dokázal. Prešiel som to. Pri zostupovaní z bicykla som skoro spadol, pretože kŕče sa dostavili v plnej sile.
Niekoľko minút po mne prišli prví borci zo 160 kilometrovej trasy. S rešpektom som tlieskal. Moju trasu vyhral opäť Jarda Kulhavý. Môj čas bol 4:28, priemerku som mal cez 27 km/h a skončil som 115-ty zo 180 ľudí. Napriek horšiemu času oproti minulému roku som mal zo seba lepší pocit.
Keď som stál v cieli tak mi to už prišlo ako večnosť, čo sme štartovali. Tie 4 hodiny prešli tak rýchlo a predsa tak pomaly. Prvé kilometre som si nadával, že čo tu robím, že už to nepôjdem a keď som išiel s kŕčmi s tým starším pánom tak som mu hovoril, ako sa už teším na ďalší rok.
Naložili sme bicykel do auta a vyrazili domov. Ja som sa cítil výnimočne a hrdo, pretože som si uvedomoval, že pred pár rokmi som si nevedel ani len predstaviť, že by som išiel tento okruh a nie to ešte v rámci preteku.
Na pravej nohe, kde som mal tie kŕče sa mi vytvorili modriny a 3 dni som chodil len s kompresnými ponožkami.
Bol som strašne hladný a dva dni som vyžieral čo mi prišlo pred oči, pretože za tie 4 hodiny som spálil cez 3000 kalórií.
Ale..
Už sa teším o rok!
Komentáre
Zverejnenie komentára