Po Beskyd Tour som sa cítil ako hrdina, ktorý prežil takú trať. Ešte teraz si pamätám, ako sa ma každý začal pýtať koľký som skončil a podobne. Napriek tomu, že som bol so sebou veľmi spokojný, tak sa ťažko hovorilo: skončil som v polovici. 128-my z 260 pretekárov. Na niektorých miestach som mal brutálne osobné rekordy a ako bonus som mal v skrini nový výročný dres.
Pomaly som to hodil na hlavu a uvažoval, že čo ďalej? Ciele o ktorých som písal minule, boli takmer splnené. Najazdiť 5000 km za rok som mal v júli už skoro hotové, ťažký okruh cez Beskydy tiež. Chýbalo mi ale niečo po Slovensku. Ale nechcel som ísť ďaleko. O tom však nižšie.
Ešte predtým mi písal chalanisko niekde z východu, že ide k babke na prázdniny, či by som s ním nešiel prejsť okruh: Klokočov, Bíla, Makov. Povedal som si prečo nie?
Ako to býva pri cyklistoch, ktorí sa nepoznajú, každý tlačí viac a viac, až to nevyzerá, že nestíha. Takto to bolo aj tu. Padol mi dokonca aj jeden KOM a 72 kopcovaných kilometrov sme doslova preleteli za 2 hodinky. A ako to býva takmer vždy, tak v cieli okruhu sme sa zasmiali, že sme obaja tlačili na pílu, aby sme si stíhali. Je to také to: "Ty si nasadil riadne tempo!" a druhý odpovie: "Ale veď ja som sa ti iba snažil stíhať!"
Ako to býva pri cyklistoch, ktorí sa nepoznajú, každý tlačí viac a viac, až to nevyzerá, že nestíha. Takto to bolo aj tu. Padol mi dokonca aj jeden KOM a 72 kopcovaných kilometrov sme doslova preleteli za 2 hodinky. A ako to býva takmer vždy, tak v cieli okruhu sme sa zasmiali, že sme obaja tlačili na pílu, aby sme si stíhali. Je to také to: "Ty si nasadil riadne tempo!" a druhý odpovie: "Ale veď ja som sa ti iba snažil stíhať!"
O dva dni sa opäť stretla trojčlenná skupinka.
Vlado, Mirec a ja. Takže som sa veľmi tešil, pretože s týmito dvoma jazdím najradšej. Išli sme lesnými, dedinskými a cezpoľnými cestičkami na Pustevny, kde som mal nejaký nedokončený biznis. Na Beskyd Tour som to stúpanie liezol s kŕčmi v pravom stehne. Napriek tomu bol ten čas celkom Ok, ale chcel som si ho predsa len vylepšiť. Problém bol ale ten, že v ten týždeň som mal v nohách už cez 400 kilometrov.
Keďže tento spoločný okruh mal pre mňa 128 kilometrov (lebo ja som išiel z domu), tak som prekonal pre mňa šialenú hranicu 500 kilometrov za týždeň. A stúpanie na Pustevny? Svoj čas som zlepšil z 30 minút na 22, takže som to tam naložil poriadne.
Aj keď sa mi smejú, že na starý bicykel som zabudol, tak aj ten som pár krát vytiahol. Hlavne keď som išiel s mojou Ivkou niekam na krátky výlet. Napríklad na kamennú chatu.😏
Alebo na Murinkáč.
Ako rád hovorím: jedno z najkrajších stúpaní na horných Kysuciach pre cesťák (ak nie najkrajšie) vedie na Makovské Kasárne. A celkom mi to tam sedí. Využil som svoju aktuálnu kondíciu a išiel som si to tam "odtrpieť" na čas.
A že som si tam dal tela hovorí, že na Strave som v najstrmšom úseku piaty zo 402 ľudí. A to je úsek, kde býva aj pretek.
Ako odmena slúži výhľad do zalesnených dolín a absolútne ticho a pokoj.
Cestou späť z Kasárni som sa pridal ku dvom borcom, ktorí chceli ísť na Husárik. Ja som tam ešte tiež nebol na cesťáku, ale mal som už v nohách Kasáreňskú nálož, tak som myslel, že pôjdem rekreačne.
Ale kdeže, mladší Jakub chcel ísť na poriadny čas a ja som nechcel zaostať. Obaja tam máme skvelé časy, ja som 6-ty, on 8-my zo 154 ľudí. No ale bolelo to ako čert!
A dostávam sa aj k Fatre. Objavujem krásnu asfaltku na sedlo Rakytie. 4,5 kilometra so 7,7% sklonom a s krásnym výhľadom.
21. 7. sa mal u nás v dedine konať už tradičná časovka do vrchu MTB Uphill Raková. Mňa to moc netrápilo, ale keďže to bolo doma, tak som dal Meridu naozaj dokopy a ráno som si bol prejsť pozmenenú trasu. Nič pre mňa, pretože trasa teraz viedla po lesnej ceste a tretinu trasy som išiel vedľa bicykla. Ale išiel som na štart. Medzi tým ako som si ráno prešiel trasu a štartom prvého pretekára, tak u nás nastala v dedine hotová apokalypsa. Hovorí sa, že z Korcháňa sa valila storočná voda, cesta bola zabahnená, stromy padali, človek nevidel kúsok pred seba. Štart preteku sa teda odkladal, odkladal až ho museli zrušiť. Prvý krát bol zrušený pretek v dlhej histórii série Uphill Beskydy. Pri registrácii som dostal ale pamiatku a pridal ju k ostatným. Na tieto preteky chodím od roku 2013, ale nie vždy sa takéto niečo dávalo.
Ešte v ten deň sa to počasie umúdrilo a ja som teda Meridu večer vytiahol na moje obľúbené miesto. Do Letovcov na Zákopčí.
Tento rok som aj spoznal nových ľudí, ako napríklad pri výjazde cez Bystrickú dolinu do Oravskej lesnej.
V prvý augustový deň som vyliezol s cesťákom aj na Martinské hole. Celý rok som to odkladal, až sa na mtbiker youtube kanáli objavila jedna súťaž. Už som ale cítil, že moja kondícia z júla je fuč. Išiel som až "hore" k vysielaču, takže dosť namáhavá cesta pre cesťák. Keby tam niekto išiel tak by som odporúčal ísť naozaj až hore, pretože až tam sú krásne výhľady.
Pamätám si, že zjazd bol ešte, ešte horší. Našťastie môj bicykel zvládne aj horšiu cestu. Vlastne to už takmer všetky moderné cestné bicykle.
To, že nohy už ale boli unavené a top kondícia bola fuč, mi ale nezabránilo ísť na pretek s hromadným štartom. Volá sa: Kysuce-Orava cez kopec, ale kvôli rozkopaným cestám sa išlo: Kysuce - Kysuce cez Hlavice.
Bola to zas dobrá skúsenosť. Skupinka išla pekne pokope po prvé stúpanie na Hlaviciach. Keď začali niektorí jazdci útočiť, tak si moje nohy povedali, že nie. Proste nie. Nejako som sa vyhrabal hore a s dvoma ďalšími sme začali stíhať prednú veľkú skupinu. Po 10 kilometroch sa nám to podarilo, čo ma veľmi prekvapilo, aj keď to bolelo ako čert.
Prišlo druhý krát stúpanie na Hlavice a moje nohy urobili to isté čo predtým! Tak som si našiel jedného parťáka z Poľska a ťahali sme spolu celkom rýchle tempo. Až moc rýchle. Nohy začínali mať toho po 70-tich kilometroch dosť.
Pozbierali sme nejakých ľudí a v malej skupinke sme prešli ešte raz Hlavice, dostali sa na Rakovú, prešli popred môj dom a išli sme na stúpanie popod Husárik, kde sa mi tie nohy trošku zobudili. Odtiaľ som už len zaťal zuby a došiel sám do cieľa. 127 kilometrov, 1000 výškových metrov a priemerka 34,6 km/h. A to s neustálym protivetrom a striedaním sa vo dvojici so spomenutým Poliakom. Bol to ale zážitok a veľmi dobrá skúsenosť.
No po preteku odchádzam s Ivkou na dovolenku do Pienín, a bicykel dávam preč. Tam sa proste len ideme prejsť, oddýchnuť si a poriadne sa prejesť výbornou pizzou v Spišskej starej Vsi.
V trende pokračujeme a keď sme prišli domov, tak sme hneď išli na Kamennú chatu na čučoriedkové hody.
Ivka chcela ísť na ďalší deň do ZA, a chcela ísť na bicykli. Bol som nadšený a povedal som, že ju tam odprevadím a ja pôjdem potom naspäť domov.
Videl som, že predpoveď počasia ukazovala večerné dažde a búrky. Napriek predpovedi sme vyrážali celkom neskoro a pomaly sme sa dostali do Žiliny.
Tam som sa s ňou rozlúčil a otočil to naspäť. Povedal som si, že ak nechcem zmoknúť, tak to musím preletieť ako nikdy v živote,
Napriek osobným rekordom na pár segmentoch sa to nepodarilo, a ostal som v Krásne pod mostom. Po pár telefonátoch som zistil, že po mňa nik nemôže prísť. Ako bonus pri mne uviazli traja pubertiaci na bicykloch s obrovským reproduktorom. Lialo hrozne. Ja som sledoval radar na mobile a videl som, že po pol hodine by sa to možno dalo prejsť. S tými chalanmi som sa dal do reči a čas ubehol rýchlo.
Keď trošku ustal dážď a kukol som radar tak som bol zhrozený. Od Bytče sa veľmi rýchlo posúval ešte väčší mrak! Tak som im hneď kázal nech mazajú domov a sám som sa vydal na cestu miernym dažďom. Napadlo mi, že až netrafím nejakú srnu, pretože z tej rýchlej tmy a dažďa môže byť tá zver fakt všade, aj na cestách.
A ako keby som to predpovedal. Vletel som do zákruty, zaznamenal pohyb a okamžite zabrzdil. Meter predo mnou stála maličká divá sviňa. Za ňou boli ešte 4 také malé a jedna veľká - stará. Nevedel som čo mám robiť a tá sekunda bola dlhá ako keby to bola večnosť.
Nosím však silné predné svetlo, ktoré maličkú sviňku predo mnou osvietilo a oslepilo, tá po sekunde spišťala, čo vyvolalo reakciu u ostatných sviniek a všetky aj so starou zdrhli do poľa. Ešte teraz si pamätám výraz tej malej zmätenej divej svine.
Došiel som domov a spustil sa hrozný dážď, takže druhému mraku som stihol ujsť. Ale aj tak som bol celý mokrý.
Na druhý deň som si chcel dať Lysú horu, v pomalom oddychovom tempe. Milujem tento kopec. Rovno som vytiahol aj nový Beskydský dres. Cestou dole stretávam obrovské množstvo cyklistov, niektorí majú rovnaký dres ako ja. Neskôr som zistil, že sa tam koná časovka do vrchu. Budúcoročný termín preteku už mám zapísaný v kalendári.
Na druhý deň som si chcel dať Lysú horu, v pomalom oddychovom tempe. Milujem tento kopec. Rovno som vytiahol aj nový Beskydský dres. Cestou dole stretávam obrovské množstvo cyklistov, niektorí majú rovnaký dres ako ja. Neskôr som zistil, že sa tam koná časovka do vrchu. Budúcoročný termín preteku už mám zapísaný v kalendári.
Po ceste späť som volal s Ivkou, ktorá išla zo Žiliny domov, opäť na bicykli a ja som jej išiel oproti. Preto prišla takáto nálož kilometrov.
Nejak som sa rozpísal. 😀
Nejak som sa rozpísal. 😀
Ukončím túto druhú časť práve s výstupom na Lysú horu. Ešte teda napíšem tretie pokračovanie. Vďaka tomu množstvu kilometrov mi tento rok nevyšlo napísať jednu časť, ako minulé roky, ale budú rovno tri.
