Poznáte to. Každému sa občas niečo nechce. Ja som začínal na bicykli cítiť "nechcenie" niekedy v septembri. Pokazilo sa mi zdravie, len by som sedel doma a nič nerobil.
Hovoril som, že veď už mám najazdené na tento rok celkom dosť. Mal som len dva ciele na tento rok. Prvý bol 5000 kilometrov a druhý dať Lysú pod 45 minút. Mal som ešte jeden taký vzdialený cieľ, a to bolo natrénovať čo najviac na Beskyd Tour 2020. Všetky ciele som splnil už do konca júna, bol som dokonca aj na Beskyd Tour. Ale cítil som takú dosť silnú motiváciu makať a makať na tom bicykli, až som ešte rýchlejší a vydržím viac.
Vďačím hlavne tomu, že som býval 40 kilometrov od mojej práce a dochádzal som každé ráno a večer na bicykli. Samozrejme, že sa mi veľmi často nechcelo, ale nikdy som to neľutoval.
 |
| Do práce s veľkým batohom na chrbte |
Samozrejme. To bola jedna trasa stále a stále. Ale popravde ma bavila. Dalo sa tam dobre potrénovať. Dlhé rovinové úseky, zákruty a aj jedna stojka. A v meste som si vycvičil zaklapovanie do pedálov a rozbehy na semaforoch. Batoh na chrbte, ktorý bol plný oblečenia a vecí tomu tiež pomáhal.
No vždy keď som nemusel ísť do práce a mal som voľno, tak som chcel vybehnúť niekde inde.
A práve v druhej polovici septembra, napriek zhoršenému zdraviu som išiel na Lysú horu s ambíciou pokoriť môj obľúbený segment pod 40 minút. Dovtedy som tam mal rekord nejakých 42 min.
Trasa na začiatok segmentu je tiež náročná. Asi 40 kilometrov, z toho 20 po rovine, jeden väčší kopec, zvlnené brdky okolo priehrady Šance a od nej jedna dlhá niekoľko kilometrová stojka na Lysú horu. Spustil som sa na parkovisko pod Lysou, oddýchol si, zjedol gél. Necítil som sa ani trochu dobre, ale namotivoval som sa tak, až som mal zrychlený tep a veľmi som sa tešil.
My cyklisti sme tak trošku blázni. Keď človek začne bicyklovať tak trochu viac, tak zistí, že je to celé o zvládnutí bolesti. Keď kričia nohy, pľúca aj mozog, aby si zastavil, ale... tá vôľa dosiahnuť vrchol je proste opojná. A na to som sa tešil. Lysá je špeciálny prípad, pretože sú tam dlhé kilometre so šialenými sklonmi. Celé to má 8,5 km so sklonom 8,2%, čo je skreslené, pretože sa tam nachádza aj krátky zjazd a percentá sú teda väčšie.
Tak som sa do toho pustil. Hneď som nasadil tempo a už po kilometri som mal veľký náskok na svoj osobný rekord, a narastalo to aj ďalej a ďalej. Tento segment má však nevýhodu, a to takú, že ten čo ho vytvoril, nemal práve najpresnejšiu gps. Segment síce zaráta, ale v polovici stúpania strácam live segment (funkcia garminu, kde vidím ako som na tom v porovnaní s osobným rekordom), a neviem ako na tom som. Do toho chytám na nohy menšiu krízu. Nadávam si, že som okolo Šance viac nepošetril. Zvoľnil som tempo, srdcu som dal trošku oddýchnuť a hovorím si, že na kilometroch 5,6,7 to proste potiahnem na baranoch priamo hore. Toto sú kilometre so sklonom cez 10% a väčšinou tu cyklisti tlačia, alebo idú zo strany na stranu. Ja ale využívam svoju váhu a letím na baranoch priamo hore.
 |
| Keď ma bolia nohy, tak poviem: Sklapnite nohy! Robte to čo vám hovorím! - Jens Voigt |
Neskôr som zistil, že som práve tu získal na svoj osobný rekord obrovské množstvo času. Ľudia ma dokonca povzbudzovali, alebo nemo na mňa pozerali. V takom tempe, keď srdce búcha cez 180 tepov za minútu, nohy trpia a pľúca sa snažia nabrať každý kúsok vzduchu som najšťastnejší. Vtedy je to naozaj cyklistika ktorú milujem. Nie lenivé vozenie sa, ale skutočná skúška tela aj mysle. Jens Voight raz povedal, že keď ho nohy bolia, tak im povie: Shut up legs!. Ja by som pridal aj hlavu. Často to chcem vzdať kvôli vnútornému hlasu v hlave.
Vtedy som prišiel na vrchol ale nevedel som či sa radovať, lebo som si nestopol čas a netušil som ako som to dal.
Až doma keď som na mobile videl, že to bolo za 39:07, tak som od radosti dvihol ruky nad hlavu. Segment išlo celkovo 2450 ľudí, ja som 283-tí. Na siedmom kilometri som z 3867 ľudí v prvej tristovke. A to napriek pokazenému žalúdku a kŕčom. V roku 2020 sa budem chcieť ale zúčastniť časovky, bez toho aby som išiel až z domu, ale pekne sa doveziem pod vrchol. Cieľ bude jasný: dať to pod 35 minút.
To bolo dlhé, že? A toto bol len jeden deň z môjho cyklistického života. Často sa smejem, že cyklistika je o dobrodružstvách.
Ako napríklad kratučká trasa "na zákrutu" pod medvediu skalu, kde sa tento rok objavil krásny nový asfalt. Je to jedno z mojich najobľúbenejších miest, pretože je odtiaľ vidieť veľký kus krajiny a zároveň nieje vidieť takmer nič než les a pár domčekov. A na cesťáku mám z toho ešte krajší pocit.
 |
| Výhľad zo zákruty pod medveďou skalou. Vzadu je Malá Fatra. |
Ďalšou srdcovkou, ktorá nesmie na jeseň vo výjazdoch chýbať sú kasárne na Makove. Jedno z najkrajších stúpaní na horných Kysuciach.
Túto jeseň sa mi dokonca podarilo až dva krát.
 |
| Raz s Vladom :) |
A druhý krát po ceste do práce. Áno, išiel som trošku obkľukou.
 |
| Ale výhľad mi stál za to. |
Počasie a povinnosti mi nedovolili jazdiť tak, akoby som chcel. Trošku som sa bál, že sezóna je už tým pádom ukončená a ja nesplním (už upravený) cieľ 9000 km/rok.
Našťastie to ale ešte prišlo. Už som sa presťahoval do Žiliny, takže som krúžil po Vodnom diele. Hneď som zistil, že toto ma moc baviť nebude, tak som zamieril na cyklokopce.sk a našiel stúpanie na Sačné. 8,5 kilometrové stúpanie so sklonom 6,2%.
Hneď som to hodil do navigácie a už som sa tešil.
Čo však na stránke nepísali a nedá sa vyčítať ani z máp je to, že celý čas pôjdem v lese a nestretnem nikde ani nohu. Takže skutočne očista pre psychiku. Na konci ma čakal krásny výhľad.
 |
| Zo začiatku štrková cesta, ale zjazdná aj pre cesťák |
 |
| Spomenutý výhľad |
 |
| A presne kvôli takýmto stúpaniam milujem ten cestný bicykel. Neútočil som na žiaden čas, ani nič podobné, pretože som bol dosť naobliekaný a ani som to tu nepoznal. :) Celý čas som mal pred sebou navigáciu. |
Potom nasledovalo pár dní, keď sa jazdiť nedalo. Dokonca vo vyšších polohách nasnežilo. Mne chýbalo už len 57 kilometrov do 9000. Tak som sa vydal do sedla Rakytie, kde vedie kruté stredne dlhé stúpanie, no ponúka krásnu novú asfaltku a neuveriteľné výhľady. Má to 4,4 km a sklon 7,7%
Tá motivácia je stále väčšia a väčšia!
Zároveň si uvedomujem, ako moc som najazdil s tým cesťákom a to ako neisto som s tým začínal. Teraz už je pre mňa nemysliteľné vytiahnúť iný bicykel!
O to viac ma teší zdolávať stúpania, ktoré nepoznajú ani ľudia, čo ich majú takmer pod (nad) nosom. S ľahkým bicyklom, ktorý vyzerá skvele, sa snažím prekonávať svoje vlastné limity.
Samozrejme, že to bolí. Ide však o iný typ bolesti, než ten v bežnom živote. Tento typ bolesti motivuje k lepším výkonom a chceniu sa zlepšovať. Minule som už písal o motivácii - ktorá je určite na bicykel najdôležitejšia.
Existujú aj lenivé cyklistické prechádzky, keď človek vytiahne bicykel a len sa kochá prírodou. Samozrejme aj tie treba, pretože keby sa človek len naháňal do zvyšovania formy, zvládania bolesti a prekonávania rekordov, tak pre neho cyklistika môže stratiť to čaro.
Preto stále hádžem na svoj facebook fotky z bicykla - aby to ľudia videli a chceli tiež sadnúť na ten nadčasový bezmotorový stroj s dvoma kolesami.
