Nie je to tak dávno, keď som začínal spoznávať Beskydy. Kopce, o ktorých som nevedel nič a mal som ich pritom priamo pod nosom. Alebo skôr nad nosom?
Vždy keď som išiel autom cez Ostravicu, tak som nemo pozeral do výšky a nemal som šajnu, že to je nejaká Lysá hora, nejaký Smrk a o Radhošti som tiež nevedel. Potom som sa začal vydávať týmto smerom a keď som bol v 2015 prvý krát na Lysej hore, tak sa mi otvorili oči.
Považujem to za jeden z mojich najväčších cyklistických dní, pretože vtedy som si povedal, že chcem bicyklovať viac a viac, aby som bol rýchlejší a mohol spoznávať práve už "milované" Moravsko-sliezske Beskydy.
Raz sme išli v partii okolo Šance a ktosi mi povedal, že tade jazdia borci z preteku Beskyd Tour. To bolo asi v tom istom roku, ako som liezol prvý krát na Lysú. Neprikladal som tomu váhu, ani som nad tým nerozmýšľal, ale žltú šípku na zemi som si uložil v hlave.
Jazdili sme Okolo Beskýd, ja z domu na Lysú a späť a forma rokmi stúpala a stúpala.
Minulý rok som prešiel jeden slušný okruh: Kasárne, Solán, Pustevny, Šance, Klokočov a v komentároch na Strave sme sa smiali, že pôjdem o rok s cesťákom na Beskyd Tour. Smial som sa z toho. Beskyd Tour je pretek, ktorý má 3 rôzne varianty. Rýchlych 55 kilometrov, strednú 120 kilometrovú trať, ktorá už je tiež sama o sebe zabijak, ale kraľuje tomu 160 kilometrový okruh. Na strednom okruhu je 2500 výškových metrov, na dlhej 3500.
Mapka a profil strednej trasy:
Tento január som sa dostal na cesťák a moja forma stúpala a stúpala. Na začiatku mája mi to bliklo v mysli, že možno by som to mohol skúsiť. Pripojiť sa k cyklistom, ktorých som považoval za obrovských borcov už len tým, že takú trasu vedia prejsť.
Keď oznámili, že ako suvenír bude dres k 25-mu výročiu Beskyd Tour, tak som sa okamžite prihlásil. Chcel som ísť strednú trať.
Tak som poctivo jazdil z práce, do práce, aj intervaly som sa snažil robiť. Jeden by povedal, že dobre: dva mesiace som sa pripravoval. Ja som to ale cítil tak, že na tento deň som sa chystal odkedy som prvý krát vyliezol na Lysú horu. Preto som bol nervózny, bál som sa, bol som aj plný očakávaní.
Až prišiel deň pred pretekom a ja som išiel na prezentáciu v Bílej, kde som si vyzdvihol štartové číslo, dres... Vtedy som si uvedomil, že čo to robím?!
Dobre som sa vyspal, tri hodiny pred pretekom som sa najedol a už som balil bicykel do auta. Išla aj moja Ivanka, ktorá mi je stále obrovskou oporou. Stanovil som si tri ciele, ale hovoril som len o dvoch. O tom o ktorom som nehovoril bolo: dokončiť to! Možno sa niekto zasmeje, ale trať skutočne budila rešpekt. Druhým bolo nespadnúť a ten tretí najambicióznejší: dať to pod 4 hodiny.
Prišli sme do Bílej, kde bolo miesto štartu. Zaparkovali sme a už som z auta videl, aké majú ostatní bicykle. Dražicné mašiny, na ktoré moja Ultra mohla len zdiaľky zazerať. Kým som sa išiel rozpedálovať a skúsiť či všetko funguje, tak Ivana započula ako ktosi povedal, že je jedno aký máš bicykel, pokiaľ to nemáš v nohách. To ma trošku zbavilo stresu.
Až kým som sa o 9:15 nepostavil pred štartovú bránu medzi všetkých tých pretekárov. Stredná a dlhá trasa štartovala naraz. Takže moja trasa: 250 pretekárov a dlhá trasa: 130. Takže bola celkom tlačenica.
Ja som si povedal, že na začiatku sa určite nikam hrnúť nebudem. Vedľa mňa vtipkovali o tom, že nás čaká štrk, krv, pot a kamikadze zjazdy. Bol to trpký humor, pretože to bola realita. Počul som, že je niekde pri preteku aj Jarda Kulhavý, olympijský víťaz z Londýna 2012. To bol rok keď som kupoval svoju Meridu. Kúpil som ponožky: dostal som tašku s Kulhavým, kúpil som prilbu tak letáčik s ním.. V tom roku bol všade. Netušil som ale, že stojí vpredu na štarte pred tou masou cyklistov a ide rovnakú trasu ako ja.
Na hodinkách zasvietilo 9:30, obrovská čierna Tatra z Rally Dakar zapla motor a vypustila pelotón do preteku.
Ja som naozaj vyrazil pomaly, nejako sa zaklapol do pedálov a nechal som ostatných, nech si okolo mňa špurtujú. Hneď po kilometri som ale začal ja. Tých čo ma na štarte obehli som ľahko predbehol späť a už sme sa rútili do údolia Čiernej Ostravice, kde boli aj nejaké tie stúpania. Tam sa to zašpuntovalo. Videl som na pol kilometra pred sebou plnú cestu cyklistov. Všetci sa tlačili, klučkovali a ja som si všimol, že kým si poľahky idem dopredu, tak okolo mňa fučia. Tak som išiel čo najviac dopredu až prišiel záver stúpaní a zjazd.
Nebezpečná úzka cesta, kde bolo aj kopec štrku. O tomto zjazde som "vtipkoval" že tu zlomím kľúčnu kosť. A takmer... V zjazde sme sa všetci hnali, zrazu som jednu zákrutu nedobrzdil, a už som bol na zemi v lesnej priekope. Okamžite som sa postavil na nohy, nahodil spadnutú reťaz a valil ďalej. Pád asi v 40 km/h mi zobral asi pol minúty, a hnal som sa ďalej. Kým som sa dvíhal, tak ma opäť obehla veľká skupina cyklistov. Ale už som sa tešil na stúpanie na Konečnú, kde som chcel rozpútať moje "umenie". A naozaj. Bol som na chvoste asi 30 člennej skupiny, začal som zvyšovať tempo, zrazu som bol na čele a chytili sa ma len dvaja pretekári. Až v stúpaní som si uvedomil, že mi po ľavej ruke tečie krv, ale našťastie to nebolelo, ani nohám, ani bicyklu sa zjavne nič nestalo. Obrovské šťastie.
Z Konečnej smerom na Klokočov som išiel rýchlosťou 73 km/h, ale oddychoval som. Povedal som, že radšej si urobím na skupinu malý náskok a oddýchnem si, ako sa tlačiť v skupine pomaly hore, ísť kamikadze tempom dole a ledva sa držať na rovine. Smerom na Turzovku nás teda dobehla asi dvadsaťčlenná skupina s ktorou som mal v pláne ísť až do Kelčova. Cez Slovensko sa išlo v pohode. Bol som skrytý, občas som prestriedal a prehodil som aj pár slov. Tak sme prišli na Kelčov, kde som sa pomaličky snažil držať na čele. Dôvod bol jednoduchý. Čakalo nás 400 metrové stúpanie so sklonom 14% a maximálny sklon bol okolo 21%. Bál som sa, že by ma niekto zablokoval a ja by som musel zosadnúť z bicykla a ísť to pešo, čo ale vôbec nebola pri tomto sklone hanba! Mne sa však podarilo ísť na čele. Hore stál samozrejme Vlado, ktorý zariadil, že na ceste bolo napísané: Juraj Lučan pridaj, urobil fotku a zakričal, že som 5 minút za Kulhavým. V hlave som si hovoril, že čo?! Ved ten neštartoval, či?
Ale prišiel úsek ktorého som sa tiež hrozne bál, a to zjazd z Hlucháňky. Rozbitá, štrková cesta s odvodňovacími kanálikmi, ktoré organizátori zakryli doskami. A dobre urobili. Ja som ale opäť nevytočil zákrutu a išiel som asi meter cez lúku. To preto, lebo okolo mňa valili ako bez pudu sebazáchovy a ja som nechcel byť pozadu. Opäť som ďakoval sám sebe, že na kopci som si urobil náskok, pretože v zjazde okolo mňa všetci leteli. Keby som nešiel v stúpaní dopredu, tak ich v zjazde stratím. Takto som sa udržal.
Dostali sme sa do Bílej, kde ma točila moja Ivanka a ja som zakričal na ňu: Milujem ťa! Ževraj to rozpútalo smiech a niektorí ľudia jej povedali, že mi teda držia palce. Ja už som sa ale chystal na niečo iné. Mali sme teraz za sebou 55 kilometrov, ktoré som mal doslova naštudované a išli sme na pravý breh Šance. V stúpaní na Jamník som bol vpredu, ale prišiel zjazd a prepadol som sa, opäť stúpanie a bol som vpredu a opäť zjazd. V poslednom stúpaní som ale nezalepil polovicu našej skupiny a tá odišla. Cez Ostravice sme sa ich snažili dobehnúť, ale nedalo sa. Prišlo stúpanie na Smrček, kde som opustil svoju skupinu a chcel som doskočiť skupinu, čo mi ušla. A mal som ich už pred očami, ale stúpanie opäť skončilo. Hore bol Mirec, ktorý na mňa kričal nech makám. Ja som trpel ako kôň.
Prišiel teda zjazd a skupinka mi ušla. Na tých zjazdoch musím do budúcna pracovať. Nechýbala mi totiž sila, ako skôr chuť riskovať - a čuduje sa mi niekto po tom, čo som mal dnes už za sebou?
Skupinka zozadu sa ale nepriblížila, tak som išiel až pod Pustevny sám. A začínal som cítiť nohy, pretože som sa snažil ísť stále tempo a gély už nechceli zabrať. Pustil som sa do 5 kilometrového stúpania so 7% sklonom a už na začiatku som dostal kŕče do pravého stehna. To bola bolesť. Nadával som, že som si do fľašky nehodil magnézium. Chcel som zosadnúť, ale zbadal som pred sebou cyklistu, ktorého som chcel dobehnúť. Išiel som za ním 4 kilometre a až na konci som sa mu priblížil. Tešil som sa na bufet, ktorý mal byť na Pustevnách. Trpel som to, ale liezol som.
Hore bol skutočne bufet, jeden pán vybehol a hneď mi niesol rovno dva banány. Videl som kopec buchiet, melónov, banánov, koláčov. Vypýtal som si nabrať vodu a zatiaľ som do seba hádzal jeden melón za banánom až toho zjem čo najviac.
Medzitým hore prišli nejakí jazdci, ale ja už som nasadal na bicykel, dostal som hrozný kŕč, ale už som sedel, tak som to spustil dole do Bečvy. Jeden cyklista ma v zjazde predbehol, ale mne sa podarilo za neho chytiť a išli sme teda spolu.
Nasledovalo posledné stúpanie smerom na Bílú. Malý percentuálny sklon, ale bez tieňa na horúcom asfalte. Moje nohy sa ale zobudili. Tak som nasadil tempo a spomínaný cyklista sa teraz pre zmenu chytil za mňa. Tak sme predbehli jedného pretekára, a iný nás doskočil. Tak sme boli hore štyria a pustili sa do zjazdu. Ja som nestriedal a aj preto som v cieli nešpurtoval ani sa nesnažil nejako vylepšiť svoje umiestnenie. Posledných 5 kilometrov mi v hlave svietilo: Prepána, ja dokončím Beskyd Tour! Prišli sme do Bílej a prešiel som cez cieľ, kde ma už čakala moja Ivka. Vôbec ma nezaujímalo, koľký som skončil. Trvalo mi to 4 hodiny a 15 minút. Zistil som, že Jarda Kulhavý naozaj pretekal a tak môžem povedať, že som súperil s olympijským víťazom, aj keď bol o 50 minút rýchlejší ako ja. Priemernú rýchlosť som mal 28,2 km/h. Nakoniec som zistil že som 128 z 250 jazdcov. Bol som prekvapený, pretože som myslel, že budem niekde vzadu a vôbec som netušil, že niekde za chrbtom mám ešte cez 100 ľudí.
Obdivoval som ľudí, čo išli 160 kilometrovú trať. Naozaj klobúk dole a obrovský rešpekt. Mám ich za hrdinov ešte viac, než pretekárov, ktorých je vidieť v TV.
Rýchlo som skontroloval Ultru, ktorá nemá po tom páde ani škrabanec, ani osmičky. Len ľavý pedál vyzerá oškretý, čo vôbec nevadí.
Prišiel som domov a cítil som sa ako hrdina. Na to sa každý začal pýtať: koľký si skončil, alebo čo som mal zlepšiť, či urobiť inak. To ma hrozne nahnevalo, pretože tí ľudia vôbec nevedia, čím som si za tie štyri hodiny prešiel a bol to asi najkrajší a najťažší deň v sedle v mojom živote.
Tak je označovaný aj samotný Beskyd Tour: Najkrajší, najťažší, najstarší cestný maratón v ČR. O náročnosti sa nedá hovoriť už viac. Najstarší je: má 25 rokov a najkrajší? Keď som išiel okolo Šance tak som sa pozrel na priehradu a povedal som si, že by to chcelo fotku. Medzi Smrčkom a Pustevnami aj keď to bolelo, tak to bola fantázia, pretože som videl na kopci Radhošťskú kaplnku a vľavo Beskydské kopce.
Na druhý deň som išiel ráno zavčasu na bicykel, dal som si nový dres a užíval som si oddychové pedálovanie na bicykli, ktorý mi práve prirástol k srdcu.
V blogu bol kopec fotiek od Vlada Trojáka.
Dík všetkým za podporu pri trati (najviac mojej Ivke, ktorá sa o mňa bála), ale aj všetkým, čo mi priali veľa šťastia.
Fotky od organizátorov/náhodných fotografov:
