Samozrejme, že to bolí

Nikdy to nie je zadarmo. A to platí aj v cyklistike. 

Bude to opäť motivačné. Motivujeme sami seba k poriadnemu tréningu, alebo k pohodovej turistickej jazde. Ako sa oteplilo, tak ani nestíham sledovať TV, seriály, filmy. Čas na novú sériu Game of Thrones si ale samozrejme vždy nájdem. Aj keď sa mi často nechce, tak sadám na ten bicykel, pretože viem, že moje budúce "ja" mi poďakuje. A už ďakuje!

Na tento rok som si povedal, že sa budem motivovať k jazdám do práce a z práce ešte viac ako minulý rok. Ráno je -0,5°C a ja sa obliekam na bicykel. Bundu proti vetru, dve vrstvy rukavíc, návleky na tretry, čiapku a šatku. Dávam si 40 kilometrov, s batohom na pleciach. Ranná krajina, kde všetko ešte spí, vychádza slnko a je príjemný chlad: to je skutočne super psychická hygiéna.

Prebúdza ma sprcha, pracujem, opäť sadám na bicykel: idem domov a snažím sa ísť v pokoji - pokiaľ neútočím na nejaký segment. Zistil som, že sa to dá. Je to síce poriadna nálož 5 dní po sebe, ale nohy rastú, časy sa zlepšujú a cítim sa v omnoho väčšej psychickej pohode.

 A prišli aj moje prvé tohtoročné výzvy. Hneď prvá: Okolo Beskýd. 120 kilometrový okruh s 1600 výškovými metrami. Malé kopčeky: hore-dole, a zdiaľky zazerajúca Lysá hora.

Lysá hora

Kostol v Malenoviciach

A hneď som pridal aj ďalšiu stovku! Cez Čadcu, Starú Bystricu, Lutiše do Žiliny a cez Veľké Rovné a Semeteš domov.
Prekvapivá nebola rýchlosť, ale úžasné pohodlie. Veď som prišiel domov a mal som ešte stále kopec sily.

Vodné dielo Žilina

Došlo mi, že s tým cestným bicyklom mali pravdu. Je to skutočne o niečom inom. Kilometre ubiehajú veľmi rýchlo. Teraz v Apríli už mám 1000 kilometrov. Ako ho volám? Ultra. Už ju takto pozná kopec ľudí a mne už prirástla k srdcu. Má už takmer 1600 km, takže ako štátna hranica našej republiky.

Nová cyklotrasa medzi Krásnom a Oščadnicou

Na skutočnú, akože naozaj skutočnú výzvu sa ale stále necítim pripravený. Ide samozrejme o Lysú horu. Každý kilometer, ktorý idem do protivetra si hovorím, že je to dobrý tréning a motivujem sám seba ako sa len dá. Ľudia čo sú so mnou v kontakte to už berú tak automaticky, usmejú sa, alebo pokrútia hlavou. Ale skutočne to nie je ľahké. Hodina a pol, 40 kilometrov.
Ráno:
Rovnaká cesta, ktorá je však akoby určená na neprestajný tréning. Kŕče pri útokoch na segmenty, hlad po osobnom zlepšení...
Večer to isté z druhej strany.
Koniec, a ďalšie ráno. Večer a opäť.
Vyzerá to ako stereotyp. Na Stravu nahrávam stále to isté a pritom je každá jazda niečím špeciálna.

Na Makovských kasárňach

Už som to ale skúsil zo seba vypustiť. Na Makovské kasárne. Išiel som naplno a doma som bol potom veľmi rád, pretože časy ma milo prekvapili.

Takže možno je čas pomaly opäť pozerať na Lysú. Ja a "Ultra" sme už asi pripravení. 8,5 kilometra s priemerným sklonom 8,2%, pričom sú tam 3 kilometre za sebou s priemerom 10%.

Už sa nemôžem dočkať.