Tak som tu opäť. Potom čo som dokončil články pre ŠBOT maratóny, tak som si dal od písania poriadnu pauzu. Poctivo som však jazdil, trénoval a aj čo to fotil.
Táto sezóna (2018), už končí. Ja nie som jeden z tých, čo ťahajú aj cez zimu na cyklotrenažéroch, skôr si dám občasnú turistiku, ktorú v zime doslova milujem.
Tento rok ide už o skutočne dlhú sezónu a cítim aj poriadnu únavu. Jediný dôvod na tréning už ani nie je radosť z cyklistiky, ale hnanie sa za čo najlepšou kondíciou a čo najlepším výkonom - čo ma teraz začalo celkom baviť.
Aby som cyklistiky nemal málo, tak s bicyklami aj pracujem. Mám zaujímavú prácu, ale to sem nepatrí.
Dôvod prečo tak trénujem sú budúcoročné ciele. O tom, že budem už KONEČNE sadať na cestný bicykel vie už asi každý. Mám však ešte jeden cieľ, ktorý zatiaľ tajím - už teraz však viem, že budúci rok bude bomba. Toto ale nemá byť iba sumár tohtoročnej sezóny a motivácia do budúceho roka. Na to ešte bude čas. Veď každý z nás cyklistov uvažuje aj o tom, čo už prešiel, ale pozeráme aj dopredu nato čo nás čaká.
Tento rok som písal hlavne o mojich cestách po Slovensku. Pomedzi tieto putovania som prebehol zase niekoľkokrát najkrajší kopec na svete: Lysú horu (tento rok som tam bol zatiaľ 2x pešo a 4x na bicykli), prešiel kopec nových miest a trás, prešiel som aj najťažšiu trasu akú som si mohol zatiaľ dať: Okruh okolo Beskýd (verzia B).
Áčkovú verziu sme jazdili každý rok v skupine, ale tento rok som sa k tomu nedostal. Nižšie môžte vidieť aj jej profil:
Blížil sa sviatok sv. Cyrila a Metoda aj som si hovoril, že by som mohol vybehnúť na Pustevny a Radhošť pozrieť sa na už tradičnú národnú púť, pretože na Radhošti stojí už toľkokrát spomínaná kaplnka zasvätená práve týmto dvom svätcom. Dám tu aj dve fotky:
Ale nebol by som to ja, keby som sa to nesnažil urobiť trošku "Špeciálne". Tento príspevok píšem aj kvôli tomu, aby som si práve tento okruh takto "uložil". Dobre viem, že už som ho tu raz spomenul - ale len piatimi vetami. Moje vnútorné "ja" si ale povedalo, že by to chcelo vlastný príspevok.
Predpoveď ukazovala lahodných 28°C a ja som si hovoril, že to skúsim prejsť na Pustevny cez Makovské kasárne a Soláňsky priesmyk. Hovoril som si, že keby som to náhodou vzdal tak mám "únikové východy" - cestu na Makov.
Hneď Kasárne ma vyskúšali. Trpel som tam snáď ako nikdy. Slnko už ráno zavčasu pálilo a bolo mi jasné, že teplomer bude atakovať 35°C. Ale vyliezol som. Už tu som bojoval sám so sebou, že či to neotočím domov, alebo budem trpieť ďalej. Motivácia však zvíťazila, ale sľúbil som si, že pôjdem pekne podľa tepovej frekvencie a nebudem robiť žiadne útoky na čas. Zliezol som do Veľkých Karlovíc, kde bola pri kaplnke sv. omša s kopou ľudí a povedal som si, že na ten Pustevny vyleziem aj keby neviem čo.
Na Soláni sa prerábala cesta, tak som aj odpočíval na semaforoch. Pomaly podľa tepov som liezol hore, keď tu ma zrazu chlapík na cesťáku od Bianchi predbehol. No nebol by som to ja, keby som ho nechytal. Do kopca sme ťahali teda kúsok spolu.
Na Soláňi som nezastavoval a hnal som sa do Bečvy. Čo nebudem opisovať sú zjazdy. Väčšinou idem opatrne, až sa niekde nezabijem, ale v tento deň som sa hnal aby ma vietor aspoň trošku ochladil. Minulý rok som tu pod Soláňom schytal môj jediný defekt, tak som sledoval cestu veľmi pozorne!
Teplota bola neznesiteľná už aj pre mňa - a to milujem keď je tých 30 - 32 °C. A ešte som mal pred sebou Pustevny. Už podľa parkoviska v Bečve som vedel, že tam bude kopa áut. No prekvapivo som mal po ceste dohora pokoj.
Pekne podľa tepovky som vyliezol hore, a zostal som zdesený, že koľko ľudí sa tu zmestí na tento vrch. Vyzeralo to ako jarmok v Čadci, ale tým, že tu bol otvorený priestor tak bolo skutočne vidieť tú masu ľudu - ani odfotiť s mobilom sa mi to nedalo.
Ja som si dal dva poháre kofoly kvôli cukru, zjedol nejaké sušienky s banánmi a pozeral som na mapu. Nechcel som ísť späť do Bečvy, povedal som si teda, že si to natiahnem až do Ostravice. Cez ďalší kopček - Malý Smrček. Nohy totiž ešte stále točili veľmi dobre. Malý Smrček má síce roztomilé meno, ale je to tiež stúpanie, ktoré vie zabolieť. A ešte po predchádzajúcich "obroch".
Ale - nejako som to na ľahkých prevodoch prekonal a šetril som sa na to čo malo ešte prísť. Vďaka natiahnutiu trasy cez Ostravice som mal liezť ešte okolo vodnej nádrže Šance - kto to tam pozná vie, že je tam jedno slušné stúpanie a trasa do Bílej ide "hore - dole po zákrutách". Ja takéto nemám na bicykli moc v láske. Samozrejme sa k tomu pridali už tradiční motorkári, ktorí na tomto úseku cesty hojne natáčajú videá a naháňajú sa.
Čerešnička na torte bolo posledné stúpanie - z Bílej na Klokočovskú konečnú. Toto stúpanie mi ako to predchádzajúce skutočne nesedí, lebo si tu neviem nájsť tempo a inak tomu nebolo ani teraz. Aj teraz po tej dobe ma bolia nohy, keď si na to spomeniem. Už som však nemal v rezerve žiadne sily, čo znamenalo, že som dal do tohto stúpania a následnej časovky na Rakovú už úplne všetko a doma som takmer od únavy zaspal na záhradnej lavičke. Tak to bolelo a tak som bol vyčerpaný. Vyzeral som skoro ako naša Ela na obrázku:
Nedalo to síce veľa kilometrov: "iba": 137,2, ale - teraz nedávno som si dal len 120 kilometrov s jedným stúpaním na Vodné dielo Žilina a bolo to celé dokopy ľahšie ako len to stúpanie na Kasárne. Často sa smejem ako borci na cesťákoch lovia tie rovinky a chvália sa tým.
Pedáloval som 6 hodín a 45 minút a prekonal som 2310 výškových metrov (merané barometrom). Spálil som cez 4000 kalórií. Profil trasy však hovorí sám o sebe: Pre mňa je najzábavnejšia časť cyklistiky práve stúpanie. Keď to bolí ako čert a človek má chuť zosadnúť. Pritom však motivácia a odhodlanie bojujú s rozumom. Na rovinách uvažujem nad prácou a "obyčajným" životom, nadávam na vodičov a kvalitu ciest (smerom z Turzovky je to čistá katastrofa - už teraz sa bojím o ten cesťák, ktorý ešte nemám). Dole kopcom zas sledujem ako rýchlo mi klesá tepovka.
Na jeden z posledných príspevkov v tomto roku som si vybral práve túto trasu, pretože ma motivuje do budúceho roka a súvisí s ňou aj pár nových cieľov. Veď nie nadarmo chodím na bicykli vždy keď mám čas. A každý deň v Žiline cestou do práce namiesto MHD, prejdem priemerne 8 kilometrov pešo. Nohy a pľúca sa snažím takto udržať aspoň v miernej kondícii. Viem, že to nestačí, ale aj oddych od sedla je pre mňa dôležitý. Predsa len, pre mňa je tento rok už nekonečný. Vždy to ubehne tak rýchlo a teraz? Stále ale platí, že odkedy poriadne bicyklujem (rok 2012), tak každý jeden rok je lepší a zaujímavejší - samozrejme, že sa o to snažím.
Po tomto okruhu som si povedal, že si zaslúžim ten cestný bicykel. Raz som sa bavil s jedným pánom o bicykloch - drahých horských mašinách a hovorí mi, že na taký bicykel nestačí mať peniaze, ale treba si ho zaslúžiť! To mi nejakú dobu rezonuje v hlave.
Jeden český politik v prvej polovici minulého storočia povedal: "Človek mnoho vydrží, pokiaľ má cieľ".
Dá sa to aj otočiť - ten kto nemá cieľ tak nevydrží a odpadne. Často sa hovorí, že najdôležitejšia vlastnosť cyklistu je výdrž. Podľa mňa je to motivácia.
Aj keď to nejde teraz, tak raz to pôjde! Stačí si veriť a nevzdať to, neotočiť to na tom vrchole, ale pokračovať ďalej.
