Posledný mesiac bol u mňa dosť zaujímavý. Opäť som zdolal Lysú horu, nepekne som padal na bicykli, prekonal som nejaký ten rekord, skončil v nemocnici a nakoniec prešiel aj moju najťažšiu trasu na bicykli. A to za jeden mesiac.
Začnem mojím novým KOM.
8. júna sa mi podarilo uchmatnúť pre seba Petránky od Rulcov. Ide o skoro trojkilometrový kopec, ktorý má priemerný sklon 10%. Celé je to po MTB ceste – teda hlina, štrk, kamene... V ten deň ma ale bicykel od Škody poslúchal na slovo – všetko som vyliezol v bolestiach v sedle bicykla a po príchode domov som sa radoval. Taká bola moja kondícia.
Už vtedy som sa začal pozerať na vrchársku trojkorunu: Kasárne, Soláň, Pustevny, ale… ešte nebol ten správny čas.
Ďalšie dni som jazdil len do Źiliny a zo Źiliny – do práce. Trasa má necelých 40 kilometrov a nenastúpam tam takmer nič. Ide teda o nudné trénovanie. Až na jedno maličké stúpanie v obci Vranie, ktoré vie preklepnúť človeka, aj keď ide len na pohodičku.
20. Júna som už však liezol na Lysú horu. Bol som dohodnutý s Vladom, no kým on išiel autom a potom po mne neznámych trasách, ja som to zobral overenou klasikou. Zobral som so sebou aj nový fotoaparát a veľmi som sa tešil.
Cestou tam som dal osobný rekord na Klokočovskom stúpaní, ale na Biely kríž som zastavoval každú chvíľku a fotil som všetko možné. Išlo o príjemne chladný les, v ktorom bol fantastický vzduch.
No a na Lysence bolo krásne ako vždy. Ved kuknite popisky pri fotkách, aj z cesty hore:
Fotka z Klokočovskej konečnej
Pri Bielom kríži
Na vrchole nesmie chýbať fotka s obeliskom
A ešte bicykel
Cestou späť som išiel kúsok s Vladom po “novej”
trase, ktorá bola úchvtaná. Rozlúčili sme sa na Bielom kríži a opäť sme išli
každý svojou cestou. Vyliezol som na Klokočov, vyčasovkoval do Turzovky a na
Staškove som ležal na asfalte s bicyklom vedľa seba….
Prerábali cestu a mali tam semafor. Ja som sa zaradil medzi autá, ale aj keď som išiel hneď za jedným vozidlom, tak “človek” v aute za mnou si povedal, že musí ísť vedľa mňa. Vytlačil ma na štrk, ktorý je na krajnici, stratil som kontrolu a spadol na cestu. Našťastie za mnou už potom mali odstup a ten čo ma vytlačil už s autom prešiel. Zastavil až po chvíli jeden pán, či netreba volať sanitku. Ja som sa nemohol ani pohnúť.. Až po chvíli. Doplazil som sa do priekopy , kde som si sadol a so sebou som stiahol aj bicykel. Zavolal sestre a Vladovi. Doviezli mňa a bicykel domov a ja som vedel, že nasledujúce dni budú bolestivé, ale že sa dám dokopy…
Po necelom týždni mi už bolo o toľko lepšie, že som už aj potočil nohami na Zákopčí s bicyklom. Dokonca sme išli s Ivkou na pešiu túru na Súľovské skaly. To bol skvelý deň. Trošku som ešte hopkal a nemohol som liezť na každú skalu, ale opäť som sa pohral s foťákom:
Prerábali cestu a mali tam semafor. Ja som sa zaradil medzi autá, ale aj keď som išiel hneď za jedným vozidlom, tak “človek” v aute za mnou si povedal, že musí ísť vedľa mňa. Vytlačil ma na štrk, ktorý je na krajnici, stratil som kontrolu a spadol na cestu. Našťastie za mnou už potom mali odstup a ten čo ma vytlačil už s autom prešiel. Zastavil až po chvíli jeden pán, či netreba volať sanitku. Ja som sa nemohol ani pohnúť.. Až po chvíli. Doplazil som sa do priekopy , kde som si sadol a so sebou som stiahol aj bicykel. Zavolal sestre a Vladovi. Doviezli mňa a bicykel domov a ja som vedel, že nasledujúce dni budú bolestivé, ale že sa dám dokopy…
Po necelom týždni mi už bolo o toľko lepšie, že som už aj potočil nohami na Zákopčí s bicyklom. Dokonca sme išli s Ivkou na pešiu túru na Súľovské skaly. To bol skvelý deň. Trošku som ešte hopkal a nemohol som liezť na každú skalu, ale opäť som sa pohral s foťákom:
Na druhý deň som sa zobudil v bolestiach, ktoré súviseli s mojou krvou. Dedičná choroba. Nemohol som vydržať a museli ma odviesť do nemocnice, kde som absolvoval koliečko vyšetrení. Vedel som, že o čo asi ide, ale kvôli bolesti som musel ísť. Večer bolesť ustala a ja som na druhý deň prišiel do práce, kde som na bolesť aspoň trochu mohol zabudnúť. Musím však povedať, že to nesúviselo ani s cyklistikou ani s dňom v Súľove, proste to prišlo.
Myslel som, že na bicykel si v blízkej dome asi len tak nesadnem. Tak som začal opäť pomaly: na Korcháň, Zákopčie… Cítil som sa však super a dokonca aj nohy boli perfektné, čo ma aj trošku prekvapilo. Testol som sa časovkou cez Turzovku a Hlavice, kde som dal svoje osobné rekordy! A bol som pevne rozhodnutý, že na sv. Cyrila a Metoda zabijem vysnívanú trojkorunu.
Myšlienku tohto okruhu som mal už minulý rok, no vtedy ma zastavil defekt na Soláni. Kasárne v kombinácii so Soláňom boleli tak moc, že už som sa o to nechcel pokúšať. Teraz som si však povedal, že keď mám vytrénované telo a môžem ísť podľa tepov, tak je čas.
Predpovedali hrozne teplo, ale to mne až tak nevadí. Nachystal som sa, zobral len to najnutnejšie a ráno okolo deviatej som vyrazil. Aj preto mám len dve fotky, ktoré sa ani nehodia do tohto príspevku. Nevadí. Bude to len o texte.
Najprv kasárne, ktoré som išiel poctivo pomaličky. Tak aby som sa nezničil už v prvom z plánovaných stúpaní. Bol som však nahnevaný na obrovský počet áut, ktoré išli na vrchol. Keby išli aspoň rozumne, ale.. no škoda slov. Na druhej strane, keď už som išiel z Kasární dole do ČR, tak som stretával obrovský počet cyklistov. Všetkým som poctivo kýval, pretože títo ľudia sa vykašľali na autá.
Pokračoval som na Soláň, kde som zistil, že cesta je rozkopaná a je riadená semaformi. Takže opäť pomaly a s prestávkami. Teplo však už bolo poriadne cítiť a nedal som si pozor na tepovku. Na vrchole som teda volal s tým, že neviem, či budem riskovať na Pustevny, alebo to vzdám ako pred rokom v Bečve.
V Bečve som si dal opäť pauzičku v cyklobare na kofolke. Keď som išiel okolo odbočky na Pustevny, tak som zaťal zuby, pretočil očami a povedal som si, že no dobre teda... A odbočil som. Stúpanie mi však prekvapivo ubehlo príjemne rýchlo. Krásne výhľady a prekvapilo ma aj to, že tu nebolo až tak moc áut. Predsa len bol sviatok sv. Cyrila a Metoda a na Radhošti býva obrovská púť. Hore však bolo ľudí nenormálne veľa. Dokonca tam bolo viac stánkov ako v Čadci na kermaši. Ja som dal opäť kofolku, marcipánovú tyčinku a hurá do zjazdu.
Dostal som sa do Trojanovíc. Tu začala pátračka, lebo som sa tu vôbec nevyznal a hľadal som v telefóne trasy tak, aby som sa vyhol hlavnej ceste. Vyšlo mi to teda tak, že som prekonával aj Malý Smrček. Tiež príjemné stúpanie, ktoré je celý čas v lese. Takto som sa dostal do Ostravice na už veľmi známy asfalt. Z Ostravice okolo Šance to už ale bolelo. Nohy začali mať toho dosť a ja som išiel aj zo sedla aby som nebol na ceste do druhého dňa. Našťastie som to prekonal a prišiel protivný kopec na Klokočovskú konečnú, ktorý mi tiež - na moje šťastie, ubehol príjemne rýchlo.
Z Klokočova už som tradične švihol časovku a na Staškove som si dával obrovský pozor na štrk. Tentokrát som nespadol a prišiel som domov s rukami nad hlavou.
Jazdu nájdete tu: https://www.strava.com/activities/1682674954
Mapa a profil trasy:
Bol to fantastický pocit. Kvôli tomuto pocitu milujem tieto výzvy. To je niečo čo si za peniaze nikto nekúpi a dokonca tomu nepochopí nikto okrem toho, kto si to vyskúšal.
Vtedy mi je úplne jedno, čo mi hovoria neprajníci, alebo ľudia, ktorí o tom vedia absolútne nič a snažia sa ma poučovať. Je to smutné, ale pár ľudí mi skutočne radosť z tohto môjho víťazstva pokazilo. Nevadí. Nabudúce to ešte natiahnem.
Pridám aj Lysú horu.
