Celý minulý týždeň som dúfal, že v nedeľu prejdem niečo epické. Nejaký vrchol tu v okolí. Poriadne som si oddýchol a v sobotu som mal v pláne dať bicykel do perfektného stavu. V tom mi napísal Vlado dlhú správu, že či by som nechcel vyliezť s ním na Praděd. Ja som v krátkosti, ale s obrovským nadšením okamžite súhlasil. S výškou 1491 m. n. m. ide predsa o 5-ty najvyšší vrch v ČR a najvyšší čo sa Moravy týka. Vrchárskej výzvy som sa nebál - tento rok mám neskutočné nohy. To som ale ešte nevedel, aké to naozaj bude.
Všetko sme si dohodli a v nedeľu krátko po šiestej sme vyrazili. Samozrejme autom - viezli sme sa necelé tri hodiny do Bruntálu. Cestou tam sme pozerali, že kedy sa pred nami zjavia Jeseníky a samotný Praděd, ale.. nikde nič nebolo!! Ten kopec bol neviditeľný - až sme sa smiali, že nás GPS navedie do nejakej krčmy, ktorá sa bude volať - "Praděd".
Ráno s nachystaným bicyklom na mieste stretnutia. Prvé auto, ktoré je v diaľke vidieť - to je už Vlado
Ten mal pripravenú trasu dokonale - ako vždy. Pred nami bol 70 kilometrový okruh a išli sme aj na 25 kilometrový HC segment, na ktorom sme mali nastúpať 1009 metrov, pri sklone 4%. Prvé kilometre však boli takmer po rovine, až asi posledných 10 kilometrov bolo náročnejších. Nebola to našťastie brutalita ako je napríklad Lysá hora, kde "milovaný a nenávidený" siedmy kilometer ničí človeka. Išlo o pekné pravidelné stúpanie.
Samozrejme - hneď tu musím dať fotku športového riaditeľa, ktorý informuje o prichádzajúcich stúpaniach.
Išli sme cez krásne dedinky - napríklad Karlova Studánka, kde boli aj mačacie hlavy.
Vlado fotil snáď ako nikdy. Mám poriadnu kôpku fotografií na ktorých sa nachádzam.
Aj tadeto už viedol ten 25 kilometrový segment
Niekedy urobím na fotku niečo, čo hneď ľutujem. Vtipné na tomto bolo to, že večer som robil na bicykli podobnú "selfie" a moja priateľka tiež vypľazila jazyk.
Pár kilometrov sme už stúpali - Vlado mi už pár krát povedal, že nech vyrazím hore aj sám. Ja som nechcel - hovoril som si, že na pohodu to vyleziem. Keď tu zrazu sedem kilometrov do cieľa..
Kúsok som odišiel od Vlada - tak aby som ho videl. No keď som sa otočil tak som videl zvláštne duo za mojím chrbtom. Pani na eletrickom bicykli a vedľa pán na cesťáku. Prefrčali okolo mňa... Mňa ešte zatiaľ elektrický bicykel neporazil v priamom súboji. Otočil som sa na Vlada, povedal mu že vyrážam. Zaradil som ťažký prevod aby som v nástupe odrovnal to Duo. A po pár stovkách metroch som sa smial. Keď tu zrazu počujem za chrbtom "bzzzzzz". Chytil som paniku, že ako to je možné?! Zaradil som teda ľahšie prevody a naštartoval som vysokú kadenciu. A bolelo to ako čert, chytal som kŕče do nôh, ale nevzdával som to. Celý čas som išiel lesom, tak som ani ten Praděd nevidel.
Cestou dole išiel takýto frajer - ja som sa však pohyboval rýchlo, on tiež a preto sa mi nepodarilo zaostriť.
Po piatich kilometroch sa ten pán na cesťáku, ktorý sa občas pridržal elektrického bicykla, dotiahol vedľa mňa a opýtal sa, že prečo som ušiel z Gira. To ma pobavilo, následne mi pani za mojím chrbtom povedala, že som skutočne borec. Potešilo ma to, ale takéto poklony mi nestačili.
Musel som byť na vrchole prvý. Už sme začali dokonca predbiehať aj iných cyklistov na cesťákoch. A tí dvaja sa mi stále držali za chrbtom. Ťahal som ich ako verný domestik. Prišla krátka rovina s výhľadom. Ja som sa pozeral doľava, že či už konečne uvidím ten vrchol. No nebol tam. Až po pár sekundách som sa pozrel vpravo, kde bol krásny pohľad.
Vrchol sa ukázal až pár kilometrov pred cieľom - no ukázal sa parádne.
Na rovinke elektrobicykel nemá takú výhodu, tak som si opäť vybudoval náskok. Na posledných stovkách metroch bola už aj kopa peších turistov a jedna nepríjemná stojka. Zapol som čo vo mne ostalo. V stojke som ešte zničil zopár "cesťákov". Prešiel som cez nakreslenú čiaru na zemi, kde bolo napísané: cieľ, a urobil som si koliečko okolo vysielača. Po necelej minúte dorazilo aj známe Duo. Zasmial som sa, že pani má skvelý výkon, ona sa tiež zasmiala a rozlúčili sme sa. Nakoniec to bolo super. Pokiaľ to takto ľuďom pomôže vyliezť do kopca - a nepoužívajú lanovky a autá, tak je to super. Horšie to znášam, keď počujem o mladších chalanoch, čo s tým jazdia. Ale to je ich chyba. Ja som hrdý na svoj výkon. A aj všetky segmenty na Praděd mám v zelených číslach.
Tie žlté - to som ešte išiel s Vladom. :D Umiestnenia nie sú až tak skvelé - ale.. už sa teším keď raz sadnem na cestný bicykel. ;-)
Je tu vidieť aj to, ktorý úsek mi ako dlho trval.
Je tu vidieť aj to, ktorý úsek mi ako dlho trval.
Chvíľu som hore čakal, poobzeral vežu, zavolal priateľke a čakal na Vlada, až mu urobím fotku v cieli. Dali sme si výbornú polievku a išli výťahom hore do veže, kde bol krásny výhľad. Nanešťastie nebolo vidieť "naše" Moravsko-Sliezske Beskydy.
Hore sa nachádza aj takýto Praděd
A nemôže chýbať spoločná fotografia
A niečo málo z výhľadov - veď sem vylezte aj vy ;-) Určite to stojí za to. Z veže sa dá fotiť len cez okno, čo je logické, pretože bez okien by tu bol nehorázny prievan.
Cestou späť sme išli rovno dole kopcom - ale inou cestou ako hore. Menej frekventované cesty pomedzi les a nekonečné lúky. Nakoniec tesne pred Bruntálom sa predsa len ukázal v diaľke aj Praděd. To aby sme si ho ešte raz odfotili.
Nastúpili sme do auta a pomaly sa dotrepali domov.
Kopec je to krásny. Ide o príjemné pravidelné stúpanie s úžasným výhľadom na vrchole. Ľudí tam nebolo tak veľa - ale je potrebné sa pripraviť aj na to, že hore silno fúka a je tam omnoho chladnejšie ako dole.
Ide zároveň aj o najvyšší bod, kde som bol s bicyklom. Rovnako ide aj o najdlhší "stúpavý" segment.
Nakoniec musím ešte raz poďakovať Vladovi, za skvelý výjazd! Odkaz na jeho článok o tomto výjazde náajdete tu: https://vlado3.blogspot.sk/2018/05/ako-sme-zdolavali-neviditelnu-horu.html
