Preskočiť na hlavný obsah

Najobľúbenejšie miesto, o objavovaní okolia a hrdosti

Na Marťákovom kopci

Nadpis príspevku naznačuje, že budem písať len o nejakom miestečku, kde sa posadím a tam som najspokojnejší. Ale tak to nie je.

Pre niekoho je najobľúbenejšie miesto posteľ, alebo gauč pred televízorom. Samozrejme, že to veľmi obľubujem aj ja - televízor hlavne v čase jarných klasík a 3-týždňových pretekov.
Ak by sme sa na to pozreli takto, tak najobľúbenejším miestom by bolo sedlo bicykla. Samozrejme keď hovorím o cyklistike - až nepíšem ako nejaký šialenec, tak samozrejme čas strávený s rodinou a priateľmi je predsa len o niečom inom (pre každého inak).

V mojom rebríčku je bicykel a cyklistika veľmi vysoko. Včera som akurát ukončil sezónu 2017 - odjazdil som 80 jázd a 3000 kilometrov. Pôvodný cieľ bol 5 000, ale zdravie to zablokovalo. Moja doktorka sa pozrela na zdravotnú kartu a povedala: "No pán Lučan, vy ste sa teda nenudil." Napriek tomu som spokojný. Takmer každá jazda išla do nejakého kopca. Či to bolo krátke, alebo dlhé stúpanie, vždy som si to neuveriteľne vychutnal. S tým súvisí aj moje najobľúbenejšie miesto, ale... ešte si počkajme.

Cestou na Makovské kasárne


Často sa zastavím nad tým, ako vidím v reklamách na bicykle šťastných ľudí, ktorí sa usmievajú a točia nohami akoby to bolo bezbolestné nadšenie. Iní zas hovoria, že cyklistiku milujú kvôli tej bolesti. Pre niekoho je to zas radosť z tej turistiky, ktorá je rýchlejšia a pre mňa aj zábavnejšia ako pešia.
Podľa mňa sú jedny z najkrajších jázd tie, keď to človek lezie nejakými kopcami, dolinami, hrebeňmi a nestretne nikoho. Ja som sa tento rok snažil prejsť nové trasy a často som bojoval s mapami, čo spôsobilo tiež veľa neočakávaných zážitkov a aj fantastických výhľadov, ktoré by som inak nevidel. Raz som tak liezol na Jakubovský vrch (v obci Zákopčie, Javorníky). Trepal som sa trasou, ktorá podľa nejednej mapy vyzerala, že to bude v pohode - trochu terénnejšie a strmšie, ale zvládnuteľné. Nakoniec bola z toho mokrá, zablátená cesta, kde som musel bicykel aj tlačiť. Vyliezol som hore a tam bola taká staršia pani, ktorá tam pila čaj a kukala na Lysú horu.
Ja som samozrejme slušne pozdravil (ako cyklisticko-gentlemanská etika káže) a nejak sme sa dali do reči. Ona lozí po Zákopeckých kopcoch vždy keď sa jej dá a vyjde pekné počasie. Hneď mi odporúčala aj iné trasy, než tú šialenosť po ktorej som liezol hore. No zhodli sme sa na tom, že ten výhľad v tej samote je proste fantastická vec. Nie len po fyzickej stránke, ale aj psychickej.

Podľa mňa sa nedá nikde tak dobre zmiznúť pred svetom ako práve na Zákopčí.

Podľa môjho názoru je to aj liek. Ja už nejazdím len preto, žeby som chcel, ale aj preto, lebo bez toho by som psychicky nevydržal. Tie zážitky, či už sám alebo s parťákmi, sú už proste neoddeliteľnou súčasťou môjho života. A nebál by som sa vymeniť slovo zážitky, za dobrodružstvá. :)

Na Jakubovskom vrchu


A už sa dostávam k môjmu najobľúbenejšiemu miestu. Sú to dva šialené kilometre v stúpaní na Lysú horu. Hovorím o stúpaní, ktoré má celkovo niečo cez 8 kilometrov s priemerným sklonom 8%. No šiesty a siedmy kilometer majú okolo 10%. Človek vidí ďaleko pred seba, plazí sa po tej ceste, ktorá je biela vďaka slnku. Vždy tam je hrozne teplo. Celé stúpanie na Lysú ide v lese, kým sa človek nevyplazí sem. A ja mám vždy to "šťastie", že tam je hrozne teplo. Moja priemerná rýchlosť je okolo 9 km/h, no aj tak tu vždy predbieham množstvo ľudí. To je však vedľajšie, pretože keď chce ísť človek toto stúpanie na dobrý čas, tak musí tie prvé kilometre rozbaliť čo najrýchlejšie a hľadať také úseky, kde by aspoň trochu uľavil pľúcam a srdcu.No tieto dva kilometre - tam sa to nedá. Tam je to o prežití v sedle. Tak hrozne to bolí. Ja sa tu vždy snažím vytiahnuť čo najväčšiu kadenciu, dvíham sa zo sedla. Všímam si ako cyklisti a ľudia, ktorí stoja na kraji cesty len nemo kukajú na moju bolesť a úsilie. Keď sa človek pozrie doľava (na západ), tak sa mu naskytne neuveriteľný pohľad. Vidí tam iné kopce, ako Radhošť, Smrk...

Pohľad na juhozápad z vrcholu Lysej hory

V tom teple, keď pot tečie z tváre na rám bicykla, tak sa deje v hlave čokoľvek.
Tie myšlienky- človek sa tu stáva niečím viac. Nejakou bytosťou, ktorá je spojená s bicyklom a lezie v tej bolesti do tej výšky, aby dosiahol svoj cieľ. A tak hrozne páli to slnko, no zároveň sa ponúka ten výhľad. Možno aj preto je Lysá hora pre mňa takým pokladom. Keď ja vyleziem hore, tak si nepoviem: jé, aký výhľad; či dal som to!. Ja nedokážem myslieť na nič. Som užasnutý samotným kopcom, pozriem sa dookola a vždy si pomyslím, že môj bicykel je frajer.



Ten pocit sa nedá opísať. Nie je to ako keď tam človek vylezie pešo, že dá si tam nejaké pivo s jedlom, porobí fotky a ide opäť dole. Je to iné práve kvôli tomu, čo sa človeku deje v hlave po zdolaní tej bolesti, prekonaní stúpania - v ktorom bojuje sám so sebou. Tie myšlienky v tej hlave sa nedajú prepnúť! Skutočne mi naskočí v hlave vždy to isté! Dá sa ten pocit pomenovať ako hrdosť? Asi áno - aj keď... Nehovorím o tom, že je človek hrdý sám na seba. Ja som po pravde vždy viac hrdý na môj bicykel a na to, že kam posúvam svoje limity. No na čo som hrdý ešte viac je práve to, že poznám tie kopce v okolí a že po nich leziem, keď sa mi dá. Niektorí bývajú pod nimi a nemajú možno ani šajnu, že čo to je zač.
A to si cením na cyklistike asi najviac. Že to tu ako tak poznám a uvedomujem si, aký obrovský poklad tu máme.

Niekde medzi Zákopčím a Rakovou