Tento príspevok bude nadväzovať aj na minulý príspevok, v ktorom som sa sťažoval sám na seba, že nemám ani takú dobrú kondíciu akoby som chcel, a že ani moc nejazdím. Všetko sa snažím teda napraviť! Snažím sa tu prechádzať tie naše kopce: trpím, nadávam, potím sa - ale leziem!
Pár dní po tom čo som zmasakroval svoje stehná na tom 100-kilometrovom výjazde som už začal jazdiť také oddychovky. To vedľajšej dediny, do osady u nás v dedine... No stal sa mi aj poriadny trapas.
Bol som na Zákopčí (krásna dedina), a povedal som si: "Skúsim vyliezť túto stenu!" Reč bola o kopčeku, ktorý má len pár stoviek metrov - no zato pekelné percentá. Držím tu dokonca aj KOM - som teda najrýchlejší zo Stravy. No nie v ten deň. Nabral som rýchlosť a vrhol som sa do toho. A... podradil som a.. reťaz spadla, ja som pomaličky padal. Stihol som sa odopnúť a akrobatickým skokom som dopadol na nohy. To sa nedalo povedať o mojom bicykli, ktorý tam tresol a riadidlá mi ešte zasiahli zadok. Kopček je pri cintoríne a náhodou práve odtiaľ išla jedna babka a pýtala sa či som v poriadku. Ja som odvetil, že hej, všetko je v pohode. Počul som však ako si cestou dole hovorila popod nos, že akí sú ti mladí v dnešnej dobe. 😃 Našťastie aj bicykel bol úplne v poriadku. Celé to bolo kvôli tomu, že ja vždy takéto stojky idem na ťažšie prevody a až keď je zle tak nasadím ľahšie prevody. Aspoň som vedel, že treba kuknúť aj prevody.
Celé toto obdobie nieje len o mojej regenerácii, ale aj o tom, že takmer každý deň sa hrám s bicyklom, že čo by sa dalo prečistiť, upraviť...
Ďalšou mojou skúškou bola Živčáková. Ide o prekrásne pútnické miesto, kde sa ide z obce Korňa. Je navštevované mnohými ľuďmi, kvôli údajnému Zjaveniu Panny Márie, či prameňom - ktoré majú ževraj moc liečiť. Či to je pravda? To ja nemôžem povedať. Možno áno a možno nie. Čo však viem je to, že hore je úplne iná atmosféra - dosť príjemná (pokiaľ tam nieje výlet dôchodcov, ktorí po sebe kričia cez celú horu). A pramene? Ľudia.. Neviem čo je pravdy na tom liečení, ale tá chuť tej vody! To aj ja si tam vždy naberám do fľašky.
Pár dní po tom čo som zmasakroval svoje stehná na tom 100-kilometrovom výjazde som už začal jazdiť také oddychovky. To vedľajšej dediny, do osady u nás v dedine... No stal sa mi aj poriadny trapas.
Bol som na Zákopčí (krásna dedina), a povedal som si: "Skúsim vyliezť túto stenu!" Reč bola o kopčeku, ktorý má len pár stoviek metrov - no zato pekelné percentá. Držím tu dokonca aj KOM - som teda najrýchlejší zo Stravy. No nie v ten deň. Nabral som rýchlosť a vrhol som sa do toho. A... podradil som a.. reťaz spadla, ja som pomaličky padal. Stihol som sa odopnúť a akrobatickým skokom som dopadol na nohy. To sa nedalo povedať o mojom bicykli, ktorý tam tresol a riadidlá mi ešte zasiahli zadok. Kopček je pri cintoríne a náhodou práve odtiaľ išla jedna babka a pýtala sa či som v poriadku. Ja som odvetil, že hej, všetko je v pohode. Počul som však ako si cestou dole hovorila popod nos, že akí sú ti mladí v dnešnej dobe. 😃 Našťastie aj bicykel bol úplne v poriadku. Celé to bolo kvôli tomu, že ja vždy takéto stojky idem na ťažšie prevody a až keď je zle tak nasadím ľahšie prevody. Aspoň som vedel, že treba kuknúť aj prevody.
Celé toto obdobie nieje len o mojej regenerácii, ale aj o tom, že takmer každý deň sa hrám s bicyklom, že čo by sa dalo prečistiť, upraviť...
Ďalšou mojou skúškou bola Živčáková. Ide o prekrásne pútnické miesto, kde sa ide z obce Korňa. Je navštevované mnohými ľuďmi, kvôli údajnému Zjaveniu Panny Márie, či prameňom - ktoré majú ževraj moc liečiť. Či to je pravda? To ja nemôžem povedať. Možno áno a možno nie. Čo však viem je to, že hore je úplne iná atmosféra - dosť príjemná (pokiaľ tam nieje výlet dôchodcov, ktorí po sebe kričia cez celú horu). A pramene? Ľudia.. Neviem čo je pravdy na tom liečení, ale tá chuť tej vody! To aj ja si tam vždy naberám do fľašky.
 |
| Nový chrám na Živčákovej. Do veže môže ísť aj verejnosť - keď je pekne a od 12:00. |
Cestou z obce Korňa je aj krížová cesta - takže človek vie, že ako ďaleko to má do cieľa. Ide o asi 3 kilometre s priemerným sklonom 7%. No sú tam také 2 miesta, kde tie percenta letia do nebies.
V obci sa nachádza aj obrovská rarita: ropný prameň! Od hlavnej cesty je to úplne kúsoček - asi 100 metrov.
 |
| Nad prameňom sa nachádza takáto drevená veža, ktorá má navrchu Slovenskú vlajku. |
Ďalší kopec čo máme u nás v dedine je cesta k hotelu Husárik (ten je už ale v Čadci). Moja výhoda je v tom, že stúpanie začína len 3 kilometre od môjho domu. Ja ten kopec tak nemám rád.. Ide o 5 kilometrov. Priemerné stúpanie písať netreba. Krása v tomto kopci je to, že sa tú vystrieda hneď niekoľko typov kratších stúpaní. Od stúpania, ktoré človek môže šprintovať, cez príjemné pravidelné stúpanie až po prekliaty posledný kilometer, kde človek prekonáva drsných 12%. Ak sa chce človek vypotiť, tak toto je to správne miesto. Ja keď som mal formu, tak som prišiel pod ten posledný kilometer a nasadil som svoje tepy a silu tak vysoko, že som to dal za 5:56. Na Strave je zaznamenaných 60 jazdcov - ja som 6-ty.
No v tento deň som sa k tomu času nepriblížil. Napriek tomu som si to užil a hovoril som si, že ako dobre mi to ide! :) Mierne sklamanie prišlo až doma, keď som si pozrel ten svoj čas. Hneď som si však povedal, že na tom nezáleží.
Tento týždeň som liezol ešte kratšiu časovku do obce Olešná - myslel som, že si dám aj kopec, ale nakoniec som na to nemal silu. Stále mám na čom makať.
V ten večer som si nastavil budík na 07:00. Aj som vstal, kávu som si dal a vyrazil som na bicykli. Milujem ranné jazdy - horšie je však opustiť posteľ. Ráno ešte nebýva vietor, slnko je úplne iné a aj teplota je príjemná. Ja som liezol na Kamennú chatu, ktorá je kúsok od vrcholu Veľkého Polomu. Toto stúpanie je zapísané v mojom srdci. Vždy keď neviem, že kam by som šiel, tak idem práve tu.
A mal som parádne výhľady - to ranné slnko úplne zmenilo už tradičné fotky:
No v tento deň som sa k tomu času nepriblížil. Napriek tomu som si to užil a hovoril som si, že ako dobre mi to ide! :) Mierne sklamanie prišlo až doma, keď som si pozrel ten svoj čas. Hneď som si však povedal, že na tom nezáleží.
Tento týždeň som liezol ešte kratšiu časovku do obce Olešná - myslel som, že si dám aj kopec, ale nakoniec som na to nemal silu. Stále mám na čom makať.
V ten večer som si nastavil budík na 07:00. Aj som vstal, kávu som si dal a vyrazil som na bicykli. Milujem ranné jazdy - horšie je však opustiť posteľ. Ráno ešte nebýva vietor, slnko je úplne iné a aj teplota je príjemná. Ja som liezol na Kamennú chatu, ktorá je kúsok od vrcholu Veľkého Polomu. Toto stúpanie je zapísané v mojom srdci. Vždy keď neviem, že kam by som šiel, tak idem práve tu.
A mal som parádne výhľady - to ranné slnko úplne zmenilo už tradičné fotky:
 |
| Pohľad zo "zákruty". Miesto pod Polom, kde je takýto výhľad na krajinu, ktorá je medzi Vami a Malou Fatrou. |
 |
| A funguje aj samospúšť na mojom foťáku. :) |
Ale dostávame sa k zlatému klincu. Makovské kasárne. Všetky tie jazdy, ktoré som tu opisoval smerovali k tomuto momentu. Chcel som to vyliezť, ale bál som sa, že nebudem mať na to dosť sily. Cesta na kasárne je úplne čarovná. Krásna cesta uprostred lesov, ktorá stúpa do nadmorskej výšky, ktorá dosiahne takmer 1000 metrov nad morom. Ja však musím prekonať 25 kilometrov po rovine - po hlavnej ceste, kde jazdí veľmi veľa áut. Túto cestu mám absolvovanú tak hrozne veľa krát, že sa to vždy snažím preletieť čo najrýchlejšie. No dnes som si povedal, že to budem držať na 25 km/h, alebo tak, aby ma nohy neboleli. Išlo sa mi super. Vietor mi fúkal do chrbta, vodiči boli tolerantní. Tak som sa dostal na Makov a odbočil som smerom na Kasárne. Ide o 9 kilometrov, ktoré majú priemerne stúpanie 4%. To však preto, lebo tu je tiež pár zjazdov, ktoré toto číslo znižujú. Posledné 3 kilometre sú už na 7%. Je to krásne rýchle stúpanie. Môj rekord tu je 32 minút. Dnes to bolo 42 - no aj som vytiahol foťák a kukal som výhľady. Nešiel som žiadne šialené tempo - cieľ bol taký, aby som to proste vyliezol.
 |
| Tu na konci obce Makov to vyzerá, akoby bol človek úplne stratený od iných ľudí. |
 |
| Takáto parádna cesta vedie každého cyklistu, ktorý sa vydá na Kasárne z obce Makov. |
 |
| A tu už výhľady z kasární. Samozrejme nesmie chýbať Lysá hora! Fotka je priblížená úplne naplno. |
 |
| Výhľad na Beskydy |
 |
| Toto je z môjho telefónu. Mám takú aplikáciu, ktorá sa volá: PeakFinder. Nieje síce zadarmo, ale - je to už neodmysliteľná súčasť môjho mobilu. Vďaka GPS súradniciam to vie nájsť názvy okolitých kopcov. Samozrejme, má to aj nejaké chyby, ale inak je to super. |
Z vrchu som si dal parádny zjazd a opäť ma čakalo 25 kilometrov. Teraz som si povedal, že pôjdem čo to dá. Tak som nakoniec prišiel celkom dobre a celý tento 70 kilometrov dlhý výjazd mi trval 3 hodiny.
Som však poriadne spokojný. Poriadne som si to užil a opäť som našiel obrovskú radosť z cyklistiky. Toto hľadanie mojej formy je aj celkom príjemné, pretože ma to núti jazdiť. Preto je názov príspevku: O odhodlaní. Tá moja strata ma núti ráno vstať a ísť na ten bicykel. Táto nutnosť zo sebou prináša aj radosť. Veď o tom to celé je, nie? Ja som už dávno uvažoval, žeby som schoval tie športové snahy a vytiahol niečo pohodlnejšie, jazdil pomalším tempom a len robil fotky a písal o tom. Proti tomu sa však stavia moja druhá časť, ktorá je hrozne namyslená a verí, že dokáže vyliezť ten a ten kopec za absolútne rekordný čas. Najlepšie je to asi spojiť. Keby som jazdil len na nejaké rekordy a časy, tak by sa možno vytratila tá radosť. Bolo by to len nejaké cvičenie. A to nechcem. Preto sa neustále hrám aj s fotoaparátom. :)
Dúfam však, že do formy sa už onedlho naplno dostanem.
V kopci na mňa kričí môj mozog: Juraj z roku 2015 by ťa tu v tom kopci zničil ako nič! Kto nejazdí tak sa zasmeje, ale podľa mňa každý cyklista zažil chvíľu, keď počul nezmyselné hlasy, ktoré ho buď nakopli k výkonu, alebo odpálili. A to nehovorím o filozofických otázkach: Prečo to robím? Prečo leziem na tento kopec?
Moja hlava mi však v posledných jazdách hovorí, že na to mám. Moja psychika je tiež pevne rozhodnutá v tom, aby som dosiahol stratenú kondíciu. Veď sa pozrite na úplne prvú fotku v tomto príspevku. Ide o úprimnú radosť z cyklistiky. :)
Som však poriadne spokojný. Poriadne som si to užil a opäť som našiel obrovskú radosť z cyklistiky. Toto hľadanie mojej formy je aj celkom príjemné, pretože ma to núti jazdiť. Preto je názov príspevku: O odhodlaní. Tá moja strata ma núti ráno vstať a ísť na ten bicykel. Táto nutnosť zo sebou prináša aj radosť. Veď o tom to celé je, nie? Ja som už dávno uvažoval, žeby som schoval tie športové snahy a vytiahol niečo pohodlnejšie, jazdil pomalším tempom a len robil fotky a písal o tom. Proti tomu sa však stavia moja druhá časť, ktorá je hrozne namyslená a verí, že dokáže vyliezť ten a ten kopec za absolútne rekordný čas. Najlepšie je to asi spojiť. Keby som jazdil len na nejaké rekordy a časy, tak by sa možno vytratila tá radosť. Bolo by to len nejaké cvičenie. A to nechcem. Preto sa neustále hrám aj s fotoaparátom. :)
Dúfam však, že do formy sa už onedlho naplno dostanem.
V kopci na mňa kričí môj mozog: Juraj z roku 2015 by ťa tu v tom kopci zničil ako nič! Kto nejazdí tak sa zasmeje, ale podľa mňa každý cyklista zažil chvíľu, keď počul nezmyselné hlasy, ktoré ho buď nakopli k výkonu, alebo odpálili. A to nehovorím o filozofických otázkach: Prečo to robím? Prečo leziem na tento kopec?
Moja hlava mi však v posledných jazdách hovorí, že na to mám. Moja psychika je tiež pevne rozhodnutá v tom, aby som dosiahol stratenú kondíciu. Veď sa pozrite na úplne prvú fotku v tomto príspevku. Ide o úprimnú radosť z cyklistiky. :)
