Poklady Veľkej Fatry

Dať príspevku názov: Poklady Veľkej Fatry? O čom to bude?
Skúsim opísať 2 moje jazdy, ktoré sú asi aj mojimi poslednými jazdami. Obidve štartujú v meste pod týmito kopcami - v Ružomberku. Zároveň sa trošku zamyslím aj nad tým, že čo všetko som tu s bicyklom zažil, pretože... to boli dobre strávené časy a budem si ich pamätať veľmi dlho.

Túto nedeľu som mal v pláne pozerať v TV etapu na Gire, Formulu 1 a jedným okom aj hokej našich hráčov proti USA. Napísal som status na facebook a išiel ráno do kostola. Keď som prišiel tak som našiel komentáre od kamarátov, ktorí neustále jazdia, že furt len kukám tie podujatia, ale nejazdím. A ja som mal aj dôvody, že prečo som nemohol jazdiť, čo mi bolo aj ľúto. Ale v ten deň som si povedal, že pôjdem hneď po obede na vlak, ktorý to zoberie priamo z Čadce do Ružomberka a hneď ako prídem pôjdem na bicykel. Dokonca som mal aj jasný cieľ: Donovaly! Bol som tam na bicykli už dva krát, vždy po hlavnej ceste. Je to trošku nudnejšia trasa, kým to nezačne stúpať, ale v nedeľu nejazdia kamióny, tak prečo nie? Ako som tak išiel svoju časovku po tej rovine tak okolo mňa svišťali osobné autá, akoby tam boli preteky. Mal som toho po chvíli plné zuby. Slnko mi opaľovalo ruky a lýtka, do tváre fúkal vietor. Po chvíli som si všimol, že kúsok od hlavnej cesty vedie nová cyklotrasa. Len som ju sledoval, ale nepripojil som sa na ňu. Až do chvíle, keď pretínala hlavnú cestu, kde bola aj tabuľa so smerovníkmi. A tam som uvidel, že som hneď pri odbočke na Smrekovicu.
O tom stúpaní som niečo počul. Vedel som, že občas sa tam konajú aj nejaké preteky a že sa dá dostať do celkom vysokých metrov nad morom.

Moja prejdená trasa z Černovej na Smrekovicu

Odbočka na toto stúpanie začína v Podsuchej, kúsok pred Liptovskou Osadou. Vrhol som sa na to a hneď na začiatku sa objavila príjemná tabuľa, kde bolo napísané, že o cestu sa tu stará hotel, ktorý je na kopci a bolo tam napísané: Ešte 8 kilometrov a budete o 1 500 metrov bližšie ku hviezdam. Neveril som, že vyleziem až do takej výšky, ale mal som teda presný údaj, že koľko kilometrov mi ostáva, pretože tabuľa sa opakovala každý kilometer a oznamovala ako je to ďaleko do cieľa.

Prostredie tam bolo na začiatku veľmi príjemné. Už mi došlo v čom je toto stúpanie špeciálne, išlo o šialené percentá. Často som videl kus cesty pred sebou, no zároveň som videl aj ten sklon. A pomaly som nasadzoval ľahšie a ľahšie prevody, až som sa dostal na tie úplne najľahšie.

Dva krát sa tam objavila aj takáto tabuľa. Ja som ten oddych po pravde dal. :)
 

Po chvíli už som sa dostal z lesa medzi zrázy, ktoré boli obsypané kameňmi. Cesta však bola stále úchvatná. Po prvom kilometri, kde bola cesta trošku rozbitá, prišla nádherná asfaltka. Po nej som pomaly vyliezol hore.

Doma som zistil, že išlo o 8 kilometrov s priemerným stúpaním 10% a vyliezol som do výšky 1 356 metrov, čo je o kúsok vyššie ako Štrbské pleso, či Lysá hora. A tak je Smrekovica miestom, kde som bol s bicyklom najbližšie ku hviezdam.
Cestou späť som chytil parádne opálenie a užil som si zjazd. Keď som sa vracal do Ružomberka tak som trpel, keďže som sa v stúpaní celkom poničil. No zároveň som zazrel aj odbočku na Vlkolínec, kde som pred dvoma rokmi liezol každú chvíľku. Tiež je tam celkom dobré stúpanie, ktoré je však omnoho kratšie a nieje ani také strmé. Tam je to tiež nádhera. Okolité kopce, ktoré sú celé pokryté lesom vyzerajú, akoby siahali až do neba a zároveň, akoby na nich nestála noha človeka. Skutočne čarovná atmosféra.
Stúpanie na Smrekovicu považujem za jeden z pokladov, pretože takéto niečo sa nenájde všade. Dokonalá asfaltka, zaujímavé percentá... Jediné čo chýbalo bol výhľad na kopci. Dokonca aj na wikipedii sa píše, že Smrekovica nemá výhľady. Len pomedzi stromy bolo vidieť vzdialené štíty Nízkych Tatier.

Druhá jazda kopírovala zelenú cyklotrasu medzi Čutkovskou a Ľubochnianskou dolinou. Čutkovská dolina je neuveriteľné miesto o ktorom som písal už niekoľko krát. Ľubochnianska dolina je podľa internetu najdlhšou dolinou nielen vo Veľkej Fatre, ale aj na Slovensku. No aby sa tam človek dostal, tak musí prekonať zopár pekných stúpaní určených pre horské bicykle. Ja už som to skúšal v marci, ale zastavil ma sneh. Teraz som si povedal, že to skúsim opäť.

Toto je už celá prejdená trasa

V Čutkovskej doline je odbočka, kde hneď začína stúpanie. Po chvíľke sa človeku naskytne pohľad na Ružomberok, ktorý sa skrýva medzi kopcami a stromami.

Stále som liezol dohora. Bolelo to, moje nohy boli nejaké ťažké a tak som si všimol aj takúto obrovskú príšeru.

Mal som sa dostať do sedla pod Červeným Grúňom, ktoré bolo vo výške cez 900 metrov nad morom. Počasie som mal neuveriteľné, dokonca aj hore bolo príjemné teplo. Okrem dvoch milých cyklistov, som nestretol na tejto trase nikoho. Bol som tam absolútne sám. Liezol som týmito cestami pomedzi kopce a užíval si to ticho... vlastne.. až na nekonečné počty veveríc, žiab, jašteríc a hadov, ktoré vždy zašuchotali na kraji cesty, keď som po nej prechádzal. Už som fakt len čakal, že kedy sa tam zjaví ten medveď, ktorého pred pár týždňami zachytili dvaja cyklisti na kameru. 

Cesta tam mení svoju tvár každú chvíľu. Od spevnenej, cez štrkovú, rozbahnenú až po rozbitú s množstvom kameňov. 

Ukázala sa aj Malá Fatra

A toto už je hlavná cesta v Ľubochnianskej doline. Jej dĺžka je podľa internetu 25 kilometrov. Tie prvé kilometre sú pomerne nudné. Tá cesta vyzerá ako trošku naklonená rovina. Ja tieto nekonečné cesty, keď človek vidí ďaleko pred seba, volám letiská.

Táto fotka je trošku staršia. Je však tiež z Ľubochnianskej doliny, keď som sa tu dostal po hlavnej ceste. Vtedy ma zastavila búrka, ktorej hrmenie sa touto dolinou strašidelne presnášalo.

A nakoniec som sa dostal do Ľubochne, kde majú takýto úžasný park.

Tu vo videu je celá prejdená trasa: 

Tieto jazdy ma poriadne potešili. Už len to, že sa to nachádza na Slovensku v našich kopcoch. Je vidieť, že tu sú ľudia, ktorým na podobných veciach záleží. Zelenú trasu medzi tými dolinami som sa rozhodol označiť za najkrajšiu, po akej som kedy išiel. Cesta nebola v 100% stave, ale výhľady, krásna príroda, dobré stúpania, zjazdy a pocit toho, že som úplne sám niekde v kopcoch - to sú veci ktoré milujem.
Stúpanie na Smrekovicu.. je podľa mňa super vedieť, že tu je miesto, kde sa človek môže totálne zničiť. To 8 kilometrové stúpanie je šialené.
No vo Veľkej Fatre je aj spomínaný Vlkolínec, čo tiež musím odporučiť - a keďže je odbočka z hlavnej cesty na Vlkolínec pomerne blízko stúpaniu na Smrekovicu, tak by sa dal z toho urobiť parádny výlet na celý deň.
Samozrejme.. ja som objavil len kúsok z tohto pohoria. Tých dolín, priesmykov a sediel sú tu veľké množstvá. Z južnej a západnej časti Veľkej Fatry sú určite tiež parádne cyklotrasy, ktoré možno prekonajú aj tie, po ktorých som liezol ja. Ja som však vždy štartoval z Ružomberka a niekde ďalej sa mi nedalo ísť, pretože doprava na hlavných cestách je príšerná. 

Minulý rok vyšla na RTVS mini séria: cyklopotulky. Bola to pekná relácia, človek sa aj niečo dozvedel a rád som to pozeral. Možno by bola sranda natiahnuť niečo podobné do obrovskej dokumentárnej relácie, ktorá by mapovala aspoň malú časť cyklotrás vo väčšine našich pohorí. Ale to je asi len nápad.  😃

Chcel som však povedať úplne na záver to, že vďaka tomu, že som mal bicykel v Ružomberku, tak som sa dozvedel veľmi veľa o okolitej krajine. Keby som ho tu nemal, tak by som mnohé ani netušil. No takto som tú krajinu mohol sledovať a aj sa do nej.. zamilovať. Naše kopce sú podľa mňa fantastické a existujú aj ľudia, ktorí sa starajú o cyklocesty. Či už pre menej náročných cyklistov, ale aj pre verných nadšencov. Čo nám možno trochu chýba je to, až sa to dostane do povedomia ľudí, že niečo takéto tu máme. Na druhú stranu... kto chce ten sa dozvie/nájde! 😉
Tak teda obdivujme prírodné krásy celého sveta a objavujme krásy našej krajiny, ktoré sú podľa mňa jedny z najkrajších. My cyklisti sme predsa moderní dobyvatelia!