 |
| Nad Ružomberkom |
Zobral som si svoj bicykel do Ružomberka, kde chodím do školy, aby som možno aj viac jazdil, ale aj aby som ešte čo to preskúmal. Nakoniec som odjazdil za 2 týždne len 3 jazdy, ale... lahôdky.
Mojím hlavným cieľom bola Čutkovská dolina - čo je podľa mňa najkrajšie miesto v celom Ružomberku, pretože.. je to vlastne len príroda. Nachádza sa tam rybník, príjemný les a dlhé lúky. Cesta je už trošku staršia asfaltka. A tam som aj zamieril, hneď v prvú jazdu. A až na pár traktorov, ktoré zvážali drevo a kopu blata to bolo super. Nakoniec som v ten deň stihol ísť aj na Hrabovo (to je miesto, kde sú hotely a začína tam aj lanovka na Malinô-Brdo, čo je lyžiarska destinácia), a odtiaľ som to zobral na Vlkolínske lúky.
 |
| A takéto výhľady sa mi dostávali. |
 |
| Niekde nad Vlkolíncom |
 |
| Panoráma Ružomberka |
Ja som vtedy dokonca vytvori aj video:
Celá prejdená trasa je tu: (ide o doplnok od relive.cc - keď nahráte svoju aktivitu na Stravu, alebo s pomocou Garminu, tak Vám do pár minút pošlú takéto video)
Druhou jazdou bola absolútna blbosť. Išlo o trasu pre horské bicykle a nehorázne stúpanie. Mojím cieľom bolo nájsť vhodnú cestu (teda mimo hlavnú), do Ľubochnianskej doliny, ktorá je najdlhšou dolinou vo Veľkej Fatre. Tak som sa vybral poza Váh, cez dedinu: Hrboltová (ona je vlastne časť Ružomberka). No ako som išiel, tak sa zrazu predo mnou objavila tabuľa, že zákaz vstupu, pretože ďalej sa stavala diaľnica. Tak som to otočil. Vedel som, že je ešte jedna cesta - cez kopce. Tak som liezol opäť do Čutkovskej doliny, kde som odbočil na terénnu cestu a liezol som hore kopcom, obchádzal tie hory až som sa dostal do sedla pod Červeným Grúňom, čo bolo vo výške cez 900 metrov nad morom. Cestou som mal blato, štrk, vodu... A tam? Bola ešte kopa snehu, tak som sa vrátil, ešte inou cestou - o ktorej som nevedel, no značky na trase to ukazovali celkom jasne. Viem, že som bol len tak na okraji Veľkej Fatry, no zážitok to bol poriadny. Nestretol som totiž ani jedného človeka, pobil som sa aj s tým terénom a obdivoval som okolité kopce a doliny.
 |
| Nad Čutkovskou dolinou je kríž, na ktorom je takáto ceduľka. S tou peknou dolinkou, sa nemôžem hádať - aj keď tá trasa bolela, tak išlo o jedno z najkrajších miest, kde som kedy bol. |
 |
| A že tam bolo skutočne pekne. |
 |
| No a toto je v sedle pod Červeným Grúňom - kúsok som to skúsil, ale potom to už nemalo zmysel. |
Treťou jazdou som sa chcel dosať do Bešeňovej. Som zistil, že poza Váh, mimo diaľnice ide celkom pokojná cesta, po ktorej by sa to dalo. Predpoveď hlásila takmer bezvetrie a nejakých 18 stupňov Celzia. Tak som sa po dvanástej vybral na ten bicykel. Išlo sa mi celkom dobre, keď som už zrazu prešiel aj cez Bešeňovú, tak reku.. Pôjdem kuknuť aj Liptovskú Maru. Keď už som bol aj pri nej, tak som si povedal, že pôjdem dopredu do takej 14:00, potom to otočím. Celý čas som mal pred sebou Západné Tatry a vyškieral sa na mňa aj Kriváň.
A išiel som okolo Tatralandie, zvláštneho domu (ktorý bude vo fotkách), až som sa dostal ku tabuli kde bolo napísané: Liptovský Mikuláš.
To ma potešilo, pretože som vedel, že by som sa tam mohol dostať, no nečakal som, že mi to pôjde tak dobre. Pri tabuli som to však už otočil a išiel som späť. Predpoveď počasia však nevyšla. Zrazu prišiel nepríjemný vietor, ktorý mi fúkal do tváre. Zároveň bolo o dosť teplejšie, na čo som si ešte tento rok nezvykol. Ale opäť sa mi išlo celkom dobre. Na jednom kopčeku som si zastavil, že si dám pomaranč, keď tu zrazu!... Nejaký chlapík na modernom cestnom bicykli prešiel popred mňa, kým som stál a jedol. Tak som dojedol a išiel som ho dobehnúť. Už mal nejaký ten náskok. Nakoniec som ho na tých rovinách a stúpaniach mal už pred sebou, keď prišlo najťažšie stúpanie na celej trase, tak som ho aj dobehol - s mojím 14 kilogramovým bicyklom. Povedal som si, že sa ho udržím a niekde v zjazde či na rovine ho predbehnem. No prišiel zjazd po tom kopci a on.. odišiel ako nič. Tak som sa dostal do takéhoto "konfliktu". Vďaka tomu mi však cesta išlo omnoho rýchlejšie, pretože som celkom tlačil na svoje telo. Bolo to pre mňa super aj v tom, že som tento rok jazdil iba kratšie trasy, ktoré mali slušné stúpania. Takže som sa prvý krát vrhol na niečo trošku dlhšie - a nohy si to celkom užili.
A ešte zopár fotiek:
 |
| Spomenutý dom, pri ktorom som išiel oči vyočiť. |
 |
| Aj tie Nízke Tatry ukázali svoje vrcholy. |
 |
| Liptovská Mara a Západné Tatry |
A to by bolo zatiaľ všetko - zatiaľ pretože určite mám v pláne ešte Donovaly. Tie som už síce dva krát zdolal, no po hlavnej ceste. Zistil som, že tam vedie cyklotrasa cez Veľkú Fatru. Ešte však na to nemám odvahu, pretože - ten sneh sa vie ešte nájsť a aj tie nohy ešte nie sú v takej forme akoby som chcel.
Čo som si z týchto jázd odniesol? - že Slovensko je skutočne čarovná krajina. Keď som vyliezol nad Vlkolínec, či keď som videl pred sebou Kriváň, tak som bol fakt hrdý, že takéto niečo máme. A to je len maličké percento z toho, čo som zatiaľ videl. Len by si to chcelo trošku viac ceniť. Jediné čo je u nás trochu zvláštne, sme my ľudia. Znečisťujeme, robíme sa dôležití - staviame sa nad prírodu a okolie, riešime kadečo nepotrebné a to dôležité nám uniká...
Pritom nám pre šťastie stačí vyliezť niekde do prírody - nielen na bicykli. Samozrejme nejde o také šťastie ako napríklad s rodinou, no tiež je veľmi potrebné. Cestou nad Vlkolínec som stretol pár ľudí, každého som pozdravil a každý mal úsmev na tvári. Prišiel som dole do mesta a... ten úsmev sa stratil. Stále však hovorím: Na Slovensku sa Slovák nemôže stratiť - veď tu si všade doma a každého poznáš, teda.. pokiaľ nejde o ľudí, ktorí sa hrajú na supermoderných mešťanov. Ale úvahy stačilo. :)
Príspevok ukončím tým, že povzbudím v objavovaní nových trás. Má to svoje čaro, keď človek lezie niekam, kde je prvý krát v živote. Nevie čo ho čaká a ani nevie, či má daná trasa nejaký cieľ. Z ľudí čo takto chodia (nielen na bicykli) sa stávajú dobyvatelia a objavitelia.
