Tento príspevok bude aj o profesionálnej cyklistike, ale aj o tej normálnej, ktorú máme všetci tak radi.
Jar je v cyklistike špeciálne obdobie. Ukazuje to, ako sú jednotlivci pripravený na novú sezónu. No špeciálna je aj jedným typom pretekov, ktorými sú klasiky. Sú jazdci, ktorí sa špecializujú výhradne na tento jednodňový typ preteku. Niektoré sú už veľmi staré, iné majú len pár rokov, no sú veľmi obľúbené.
Prvé klasiky v roku sú také testovacie - aby preverili prípravu cyklistov. To však neuberá z ceny víťazstva.
Počas klasík je slabý priestor pre nejaké taktizovanie, či šetrenie síl - niekde stratíte a už to nedáte. Rozhodujú dlhé úniky, ale aj záverečné špurty. Špecialitou sú kocky, štrkové, či poľné cesty. Zvláštne je aj počasie. Od hustých dažďov až po sneh - pelotón už videl počas histórie asi všetky možné varianty počasia. Počas jari je aj zopár kratších etapových pretekov, ako sú napríklad: Paríž-Nice, či Tirreno-Adriatico.
Tento rok to zatiaľ vyzerá priam rozprávkovo pre Petra
Sagana, či Grega van Avermaeta. Ale je tu niečo špeciálne. Niečo čo stojí vyššie ako víťazná etapa na Tour de France, niečo čo zapíše cyklistov do histórie. Tým niečím sú monumenty.
Monumentálne klasiky s obrovskou históriu, bohatou na legendárnych víťazov. Ktoré to sú?
Milan - San Remo, na ktorú sa tento rok vytrvalo pripravuje aj náš Peter Sagan. Táto klasika má prezývku: La primavera (jar), a jazdí sa od roku 1907. Často má cez 290 kilometrov.
Okolo Flandier- Ronde van Vlaanderen, ktorá sa jazdí od roku 1913.
Liege-Bastogne-Liege - La Doyenne (najstaršia), ktorá sa jazdí od roku 1892.
Giro di Lombardia - Classica delle foglie morte (pretek padajúceho lístia), ktorá sa jazdí od roku 1905.
Paríž - Roubaix - I´Enfer du Nord (peklo severu), ktorá sa jazdí od roku 1896. Táto klasika je zároveň klasikou klasík, ich kráľovnou. Víťazstvo na nej je najcennejšie, ide o legendárny pretek.
Nie všetky monumenty sa jazdia na jar, no klasiky ako také sú s ňou spojené priam nerozdeliteľne.
Za tie roky čo bol Sagan v pelotóne sa hovorilo, že mu chýba vyhrať len monument na to, aby sa stal legendou. A on to dosiahol minulý rok (2016), keď vyhral monumentálnu klasiku: Okolo Flandier. Ja však stále čakám na to, kým nevyhrá kráľovnú: Paríž-Roubaix. Tú mám zo všetkých najradšej.
Napísal som to, aby ste vedeli (ak neviete), čo je tým klenotom tohto ročného obdobia. Priame prenosy určite nie je problém nájsť. Ja mám v pláne pozrieť aspoň niektoré, no na tie monumentálne klasiky si určite nájdem čas (aj keby som to kukal zo záznamu).
No a kým sa profíci preháňajú po Francúzsku, Belgicku či Taliansku, tak aj ja som sa už pomaly začal hýbať. Trpím v kopcoch a na rovinkách - aj také je chytanie formy do novej sezóny. No zdá sa mi, že niektorým kopcom rastú z roka na rok percentá. Včera som prišiel pod jeden kopec, ktorý jazdím pomerne často, pozrel som sa na to stúpanie a povedal som si, že to snáď už nie je ani pravda. Nakoniec som ho porazil na najľahších prevodoch. Pocit v hlave bol však úžasný. Cyklistika je proste liek. Či už sa človek necíti psychicky najlepšie, alebo aj fyzicky. Pre moju psychiku je cyklistika povinnosť. Človek sa cíti inak. Jazdí po tých cestách, po rozprávkových kopcoch a lesoch. Urobí zopár fotografií a pred spaním uvažuje nad tým, čo všetko už zažil. Ukladá si tie momenty do svojej hlavy a robí ho to šťastným.
A tie prvé jazdy to ešte umocňujú. Vytváram si nové ciele, ktoré by som chcel dosiahnuť. Človek sa cíti motivovane a bicykel vytiahne aj vtedy keď hrozne fúka.
Ale - stojí to za to. Ja som sa včera pokúsil urobiť jednu zasnenú fotku, ktorá by vyjadrovala moju cyklistickú jar. (áno taká istá ako hore - len trošku upravená)
A ešte Vám niečo poviem. Práve dnes som cestoval vlakom, keď si v Žiline prisadol jeden starší pán - ako mi povedal, tak je už 15 rokov na dôchodku. A začal sa so mnou rozprávať - ja som zo slušnosti odpovedal a počúval. Už som bol zmierený s tým, že to bude jedna z tých ciest keď budem počúvať o politike a o tom, ako bolo kedysi super. Keď tu zrazu začal rozprávať, ako to má od Žiliny až do Liptovského Mikuláša pojazdené na bicykli. Ja som mu rozprával, ako som preliezol z Ružomberka do Čadce na bicykli a takto sme sa rozprávali celú cestu až do Ružomberka. Samozrejme mi odporučil množstvo cyklistických trás a miest kam proste musím ísť. A stále jazdí, aj so svojím vnukom. Tak ma to celkom dosť potešilo, pretože sa našiel človek, ktorý rozprával zo svojho života práve o cyklistike.
S tým by som asi na dnes skončil. Dúfam, že nie som jediný komu príde cyklistika takto špeciálna. Už určite jazdíte na bicykli, no nezabudnime držať palce aj profíkom, ktorí absolvujú jarné preteky - špeciálne: monumentálne klasiky.
