Počas semestra sme sa s chalanmi rozprávali, že cez prázdniny by to chcelo nejakú akciu. Ja som vtedy povedal, že z Popradu na Štrbské pleso. Vtedy to bol taký vtip, ale po výletoch v Prahe, kde som jazdil krajinou, ktorú som v živote nevidel a poznal ju len z máp, mi to prišlo úplne obyčajné vyliezť na toto pleso. Veď som predsa Slovák, tak všade v tejto krajine som vlastne doma a stratiť sa? Prosím vás..
Oproti pôvodnému plánu sa zmenilo to, že sme nešli z Popradu, ale zo Štrby. A nešli sme len chalani zo školy, ale viac ľudí.
Tak sme si vytvorili udalosť na facebooku, kde som počítal s tým, že vylezieme na Štrbské pleso a potom by sme išli ešte aj na Popradské. Ale to už predbieham.
Začnem opisovať môj deň.
Ráno budíček, vytiahnuť bicykel, stretnúť sa s priateľkou a ísť do Čadce na vlak. To som tu vlastne ešte nepísal. ;-) Moja priateľka už má konečne bicykel.
Začnem opisovať môj deň.
Ráno budíček, vytiahnuť bicykel, stretnúť sa s priateľkou a ísť do Čadce na vlak. To som tu vlastne ešte nepísal. ;-) Moja priateľka už má konečne bicykel.
Tam sme sa stretli aj so súrodencami Mikovčákovými. Monikou a Jakubom, ktorí sa v to studené ráno dostali z Korne do Čadce na bicykloch. Preprava do Žiliny bola v pohode.
V Žiline pristúpil môj spolužiak Tomáš a keď sme nastupovali do vlaku začali prvé problémy s bicyklami. Bolo plno! Nejak sme to tam vtisli, ale nejaký chlapík, čo tam bol s partiou hovoril, že sa tam s bicyklami nezmestíme. Akoby naznačoval, nech odtiaľ vypadneme. Na to pohotovo odvetila moja Ivka, že sa to bude musieť dať. Našťastie cestovali len jednu zastávku, takže keď svoje bicykle dali preč, tak sme tie naše zavesili na stojany. Sklamalo ma to, že na stránke majú písané o rozšírených miestach pre bicykel a vyzeralo to tak, ako to vyzeralo. Rezervácia bola voľná, ale nabudúce si ju kupujem aj keby som nemusel.
V Žiline pristúpil môj spolužiak Tomáš a keď sme nastupovali do vlaku začali prvé problémy s bicyklami. Bolo plno! Nejak sme to tam vtisli, ale nejaký chlapík, čo tam bol s partiou hovoril, že sa tam s bicyklami nezmestíme. Akoby naznačoval, nech odtiaľ vypadneme. Na to pohotovo odvetila moja Ivka, že sa to bude musieť dať. Našťastie cestovali len jednu zastávku, takže keď svoje bicykle dali preč, tak sme tie naše zavesili na stojany. Sklamalo ma to, že na stránke majú písané o rozšírených miestach pre bicykel a vyzeralo to tak, ako to vyzeralo. Rezervácia bola voľná, ale nabudúce si ju kupujem aj keby som nemusel.
Pomaly sme dorazili do Štrby kde som nás natočil s mojou kamerkou.
A odtiaľ sa vyrazilo. 12 kilometrov pred nami. Mali sme prekonať asi 500 výškových metrov. Cesta je tam postavená ako had, ktorý sa točí veľkými oblúkmi až k plesu. Takže percentá neboli vôbec hrozné, skôr to boli veľmi dlhé, naklonené roviny.
Vôbec som sa ale nesťažoval. Keďže som išiel posledný (zberač cyklistov čo už nevládzu), tak som mal čas pozerať neuveriteľnú Malú Fatru. Akurát 2 dni pred tým som bol na Kráľovej holi v rámci dvojdňovej túry.
Vôbec som sa ale nesťažoval. Keďže som išiel posledný (zberač cyklistov čo už nevládzu), tak som mal čas pozerať neuveriteľnú Malú Fatru. Akurát 2 dni pred tým som bol na Kráľovej holi v rámci dvojdňovej túry.
A niekto sa stihol aj opaľovať. No dobre... Pozerať výhľad na Malú Fatru. ;-)
Čo ma absolútne vytočilo? Autá. To bolo proste nenormálne. Toľko áut a niektorí jazdili ako šialenci. Nechápem logike turistiky typu: vyleziem autom doslova až na pleso (veď sú tam normálne aj podzemné garáže!), prejdem sa, urobím hromadu selfie, že aký som turista, kúpim si tam kávu za 2 €, nejaké suveníry a idem domov, kde sa chválim tým, aký som šéf/ka. Takto sa to ťažko opisuje, ale keď sme tam išli... Tie autá normálne stáli, sa tam tvorila kolóna pred odbočkou na Štrbské pleso. Chápem, že nedeľa a tak... Ale zo Štrby ide tá zubačka. Dokonca som počul, že kvôli tomu sa bude posúvať hranica národného parku tak, že pleso v ňom nebude. Podľa mňa je to hanba a neschopnosť s tým niečo robiť.
Stačilo k tomuto!
Prišli sme k plesu a tam sme odhlasovali, že na Popradské už nejdeme. Niektorí išli pomalšie a vedel som, že by to bolo pre nich zbytočné utrpenie z ktorého by nemali absolútne nič. Takže proste ostaneme tie hodiny pri Štrbskom, tam si to v pokoji popozeráme a oddýchneme si.
Doslova.
Voda bola skutočne super. :D
A tu sme všetci. Z ľavej strany: Ja, Ivka, Tomáš, Jakub a Monika.
Nebudem klamať.
(Chcel som ju do tej vody hodiť.)
Tu hore je jedna socha, pri ktorej sa zastavujem vždy, keď tu som.
Išli sme potom vyššie od plesa, kde bola kopa ľudí a zistili sme, že tu má dojazd Peter Káčer. To je hendikepovaný človek, ktorý tým, že jazdí na špeciálnom bicykli zbiera peniaze pre tých, ktorí ich potrebujú. Stoja za ním veľkí sponzori. Pán Káčer si zaslúži obrovský potlesk. A išiel hneď vedľa nás. :) Všimnite si aj toho medveďa.
Hore bol aj koncert Tublatanky, takže keď sme tam len tak sedeli, tak nám aspoň hrali.
Ešte sme sa išli pozrieť na jazierka lásky. Nebudem to na nikoho zvaľovať. Vlastne.. Ivka tam chcela ísť. Jazierka boli však... Divné. Na dne bol znak SR z roku 1940, na tabuli to vôbec nebolo vysvetlené, že prečo. Bolo tam dosť selfie párikov a tak sme radšej išli kade ľahšie.
Už sme išli naspäť do Štrby. Tomáš išiel už skôr, pretože musel stihnúť skorší vlak a ja som náš zjazd natočil. ;-) Bolo hrozne veterno, ale s Jakubom sme to ťahali pomerne slušne. Na dievčatá sme chvíľu čakali.
Na stanici sme dali po kofole, kúpili lístky a ja už som pomaličky dúfal, že to tam pre bicykle bude voľné. A bolo...
Až na jeden. Ja som to obetoval. Ostatní mali bicykle na tých stojanoch, môj bol opretý. Bol to ale vagón s dverami uprostred, kde bol celú cestu sprievodca a dával tam na to pozor. Tak som sa nebál. Nastupoval s nami ešte jeden starší pán a ten začal otvorene poukazovať na "rozšírenú" dopravu pre bicykle. Padlo aj pár vtipných, možno až ironických, poznámok.
Vo vlaku väčšina spala. V Žiline sme vystúpili a išli sme na osobák do Čadce. Tam to bolo zabité úplne. Miesta pre bicykel bez tých stojanov, len nálepka, až sa nepovie. Naukladali sme to tak, že sme blokovali dvere. Takže vždy keď chcel niekto vystúpiť, tak sme museli otvárať dvere do vedľajšieho vagóna.
No ja som sa bál, že čo ak bude chcieť niekto nastupovať? Jakub ma uistil, že to naložil tak, že dvere sa budú dať otvoriť, bez toho, aby sa dotkli bicyklov.
Mýlil sa. Nejaká pani, ktorá a tvárila celkom drsne išla otvoriť dvere, nešlo to, tak s tým 3 krát zabúchala o prehadzovačku Jakubovho bicykla, ktorý bol úplne na kraji. Ja som mal z toho úplnú komédiu, lebo pani otvárala dvere s takou silou, že jej skoro ostali v rukách. Z vedľajšieho vagóna sa na nás pozrela a opäť nebudem klamať.. radšej som uhol pohľadom.
Sprievodkyni to ale nevadilo, bola rada, keď sme jej otvorili dvere do vedľajšieho vagóna. To bolo naše šťastie. Celý deň sme stretávali dobrých sprievodcov. Nikto nás nevyhodil.
V Čadci sme sa rozlúčili so súrodencami Mikovčákovými, pretože oni išli na vlak až do Turzovky. My s Ivkou sme išli domov na bicykloch.
A bol to super výlet. Nebola to nejaká cyklotúra, pri ktorej sa ide na doraz, ale oddych, keď sa človek na chvíľku zastaví, posedí si, kukne kúsok z tých našich Tatier. Bol som rád, že sme videli pána Káčera (a počuli Tublatanku). No ešte viac ma potešilo, že sme skutočne išli, počasie vyšlo a užili sme si ten deň.
