Viete čo je hore na obrázku? Ak áno, tak sa usmejte. A kto nie. Tak tomu predstavujem peklo severu, kráľovnú klasík Paris-Roubaix, ktorá sa preslávila kamennými kockami. Po anglicky: cobblestones. U nás to voláme: mačacie hlavy, no najznámejšie pomenovanie je: Pavé. Niektoré tie kocky si dokonca pamätajú Napoleona a bitku pri Waterloo, ktorá bola v roku 1815.
No je ich dosť veľa vymenených, alebo skôr doplnených. Pretože fanúšikovia, ktorých tu bývajú skutočne masy, si chcú zobrať domov nejaký suvenír. A asi nič nieje lepšie ako jedna kocka z preteku. Ja im to za zlé nemám. Určite by som si ju aj ja zobral a dal pekne vedľa bicykla.
Ešte predtým, ako sa dostanem k preteku, tak tu dám niekoľko plagátov, ktoré sa dajú nájsť na google a charakterizujú Paríž-Roubaix. Tieto plagáty milujem - existujú ku každému väčšiemu preteku.
Každý jeden ročník sa končil v meste Roubaix, ale nie všetky na velodróme. To sa nedá povedať o štarte. Štartovalo sa na rôznych miestach v Paríži. Jeden rok na tej ceste, potom na inej a tak. V Paríži sa štartovalo až do roku 1977. Vtedy bol štart presunutý do mestečka Compiégne. Kto pozná históriu tak vie, že v roku 1918 tu podpísali Nemci kapituláciu, a aj to že v roku 1940 im to Nemci vrátili a kapituláciu tu podpisovalo Francúzsko.
Ale to už je história. Paris-Roubaix je stále živé! Čo je to za pretek? Ide o jednorázový typ klasiky. To znamená, že nemá etapy. Vyštartuje sa, a kto prejde prvý vo velodróme cez cieľ tak zvíťazí!
Ako peklo severu býva táto klasika označovaná nielen svojou náročnosťou, ale aj preto, že ide tesne vedľa bojových línií prvej svetovej vojny.
Od roku 1977 dostáva víťaz ako trofej jednu z dlažobných kociek. Nižšie je víťaz z roku 2016: Mathew Hayman.
Cyklisti v histórii neraz pomenúvali tento pretek ako nepodarený žart. A to hlavne kvôli obtiažnosti. Veď predsa len. Kvôli tomuto preteku sa vyrábajú upravené bicykle, sú vyvinuté rôzne technológie na tlmenie nárazov, jazdci majú rôzne rituály.
Sú veľmi bežné pády, defekty a technické problémy.
Prvý štart Paris-Roubaix. Ten bol naplánovaný na veľkonočnú nedeľu. Ale katolícka Cirkev namietala. Hovorili, že jazdci by tak nemohli ísť na omšu. A tak mali ísť do kaplnky, ktorá bola pár stoviek metrov od štartu. No bolo to zrušené, pretože omša by musela byť ráno o 04:00. A tak pretek presunuli o 2 týždne na 19. apríla 1896. V ďalšom roku bol pretek už skutočne na veľkonočnú nedeľu.
Prvým víťazom bol Josef Fischer.
Na obrázku vyššie sú víťazstvá (vrátane roku 2016). Ide o víťazstva podľa národnosti a vedľa sú víťazstvá samotných jazdcov. Ľudí, ktorých by som spomenul tak viac sú určite Tom Boonen, Eddy Merckx, Francesco Moser a Fabian Cancellara. Dal som tu len tých, ktorí vyhrali tento pretek minimálne 2x. Ten zoznam je obrovský - a dá sa ľahko nájsť napríklad na anglickej wikipedii.
Legendami tohto preteku sú Roger de Vlaeminck, ktorý kraľoval na tejto klasike počas Merckxovho obdobia a vyhral štyri krát. Druhou legendou, ktorá práve v roku 2017 odjazdí svoj posledný pretek, práve Paris-Roubaix, je Tom Boonen. Tiež vyhral štyri krát.
 |
| Roger de Vlaeminck |
 |
| Tom Boonen |
Tu sú písané mená sektorov, kilometer na ktorom každý sektor začína, jeho dĺžka. Pred pretekom nasadnú rozhodcovia do auta, prejdú tieto sektory a určia náročnosť sektorov. Napríklad sektor číslo 19 dostane 5 hviezdičiek z piatich - pretože je totálne najťažší. Čísla a sektory sa môžu meniť, každý jeden ročník preteku. :)
Na obrázku sú sektory pre rok 2017:
Ja by som upozornil na sektor číslo 19. Slovo Arenberg, trhá cyklistom určite uši. Ide o jeden z najstarších sektorov, ktorý je počas roka zatvorený pre vozidlá. Nachádza sa v lese, kde sa po daždi dlho drží vlhkosť a chlad. Je na obrázku nižšie.
Sektory sú označené niečím podobným, ako sú napríklad hraničné kamene. S niečím podobným sa stretneme aj pri ikonických kopcoch, kde sú to normálne značky a označujú začiatok, prípadne percentuálne stúpanie daného úseku.
Na Paris-Roubaix jazdci nenastúpajú nejaké obrovské množstvo kilometrov. Ide o takmer rovinatý pretek! No jeho náročnosť je doslova brutálna. Jeho dĺžka je väčšinou cez 250 kilometrov.
Zaujímavosťou z velodrómu v Roubaix sú aj sprchy. Sú tam hrozne staré sprchy, také kúty, ale v každom jednom je meno niektorého z víťazov tohto preteku. Ide asi o najlegendárnejšie sprchy na svete. Dám tu aj zopár obrázkov, až máte predstavu:
 |
| Je tu meno víťaza a aj roky kedy vyhral. Toto je staršia fotka, pretože Fabian vyhral aj v roku 2013. |
A ešte možno jednu zaujímavosť. Ide o rok 1949. Ak si nájdete zoznam víťazov, tak zistíte, že pri tomto roku sú písaní až dvaja víťazi. Ako to je možné? Jedným z nich je André Mahé, ktorý síce preťal pásku ako prvý, ale... prišiel zlou trasou. Ďalší v poradí prišiel Serse Coppi - áno vidíte dobre. Serse bol mladší brat slávnejšieho Fausta. Na tomto preteku bol aj on a dokonca ho o rok (1950) vyhral. Ale naspäť k 1949. André Mahé bol teda najprv zbavený víťazstva, ale o týždeň mu ho francúzska cyklistická únia vrátila! Do toho sa vložila talianska cyklistická únia a silno protestovala. Nakoniec sa do toho zapojila medzinárodná únia a tá rozhodla, že víťaz nebude! Neskôr sa však rozhodnutie zmenilo na to, že víťazi budú obaja - čo vôbec nebolo populárne rozhodnutie. Preto má rok 1949 dvoch víťazov.
 |
| Naľavo Serse a vpravo Fausto - bratia Coppiovci |
A na záver príspevku dám ešte pár fotografií, ktoré tiež dokonale popisujú Paris-Roubaix.
Sektor č. 19
Eddy Merckx na mačacích hlavách.
Peloton na prašnej kockovanej ceste.
Pozor vlak! V roku 2015 padli závory a niektorí jazdci nechceli strácať čas.
Greg LeMond po Paris-Roubaix 1985. Prach, dážď, občasný pád a blato.
Samozrejme nemôže chýbať fotka víťazstva po špurte na velodróme v Roubaix. Tu je víťaz z roku 2015.
Ešte nejaké citáty:
"Som stvorený pre tento pretek. Ale chce ma?"
-Gilber Duclos Lassalle, štartoval 17 krát, vyhral 2.
"Je to cirkus. A ja nechcem byť jedným z klaunov."
-Chris Boardman
"Paris-Roubaix začína ako párty a končí ako zlý sen."
-Guy Lagorce
"Aký pretek! Nikdy v živote som nepožul toľko piesku."
-Henri Cornet, víťaz z roku 1906
"Nikdy sa nevrátim späť."
-Franco Ballerini, ale vrátil sa a dva krát vyhral
