Vážne. Ani vo sne by mi nenapadlo, že takú vetu napíšem. Ale áno, bol som behať. Kto ma pozná vie, že to robím celkom často, napríklad keď mám doma pred sebou ešte kopu jedla a moja priateľka ide za mnou autobusom. A stihnem pomocou behu obidve činnosti.
Ale dnes to bolo o niečom inom. Dnes som si uvedomil, že pomaličky strácam tú silu z nôh, ktorú som si poctivo budoval tento rok.
Tak som sa rozhodol, že poobede zoberiem aj psa a pôjdem behať. A vymyslel som si aj okruh. Od môjho domu, hore cez kopanice až na cestu po ktorej sa ide na Husárik. Tam som zamieril ale dole, k Zákopčiu a potom po hlavnej ceste domov.
Ak niekto beháva a náhodou to číta, tak mu to možno príde ako zlý vtip. :D
Zapol som teda môj tepomer, cez GPS som to merať nechcel, lebo.. By som asi nebol moc hrdý.
Ale dobre! Podľa mňa sa cení aj snaha. Bol som naobliekaný, zobral som nášho psa, ktorý nie je najmladší. A išli sme. Aby som nezabudol, pes sa volá Figo. :D
Po hlavnej ceste, kým som neodbočoval na Čerchľu som sa snažil držať na kraji, potom začal ten kopec a tam som makal. Pes sa snažil, ale držal sa za mnou.
Ani sa pozrieť na mňa nechcel, keď som ho chcel odfotiť. :) Ale bojoval a vítal som jeho, ako to nazvať... Zastávky. :D Pretože som si aj ja oddýchol.
Tepy som mal celkom vysoké, priemerne 155, no maximálny som mal až 179.
Zaujímavé to bolo aj v tom, že keď sme bežali už smerom dole, smerom k Zákopčiu, tak sme bežali po zamrznutej ceste. Ja som si zobral tenisky, tak som musel bežať stredom po snehu, až ma nešmýka. No Figo išiel po tej ľadovej koľaji a pár krát ho šmyklo. A ja som si dal jednu prestávku tak, že som sa tam postavil a on ma potiahol. :D Na tom ľade k tomu nepotreboval veľkú silu.
Ale dnes to bolo o niečom inom. Dnes som si uvedomil, že pomaličky strácam tú silu z nôh, ktorú som si poctivo budoval tento rok.
Tak som sa rozhodol, že poobede zoberiem aj psa a pôjdem behať. A vymyslel som si aj okruh. Od môjho domu, hore cez kopanice až na cestu po ktorej sa ide na Husárik. Tam som zamieril ale dole, k Zákopčiu a potom po hlavnej ceste domov.
Ak niekto beháva a náhodou to číta, tak mu to možno príde ako zlý vtip. :D
Zapol som teda môj tepomer, cez GPS som to merať nechcel, lebo.. By som asi nebol moc hrdý.
Ale dobre! Podľa mňa sa cení aj snaha. Bol som naobliekaný, zobral som nášho psa, ktorý nie je najmladší. A išli sme. Aby som nezabudol, pes sa volá Figo. :D
Po hlavnej ceste, kým som neodbočoval na Čerchľu som sa snažil držať na kraji, potom začal ten kopec a tam som makal. Pes sa snažil, ale držal sa za mnou.
Ani sa pozrieť na mňa nechcel, keď som ho chcel odfotiť. :) Ale bojoval a vítal som jeho, ako to nazvať... Zastávky. :D Pretože som si aj ja oddýchol.
Tepy som mal celkom vysoké, priemerne 155, no maximálny som mal až 179.
Zaujímavé to bolo aj v tom, že keď sme bežali už smerom dole, smerom k Zákopčiu, tak sme bežali po zamrznutej ceste. Ja som si zobral tenisky, tak som musel bežať stredom po snehu, až ma nešmýka. No Figo išiel po tej ľadovej koľaji a pár krát ho šmyklo. A ja som si dal jednu prestávku tak, že som sa tam postavil a on ma potiahol. :D Na tom ľade k tomu nepotreboval veľkú silu.
Nejako sme sa dostali domov. Trvalo to 53 minút a bolo to asi 7 kilometrov. S prestávkami.
A bolo to super. Aj ja som zamakal trošičku, aj srdce nezlenivelo a pľúca tiež pracovali. Nohy ma neboleli, no zato som doma cítil, že tá sila v nich stále je. Samozrejme som sa aj zapotil. :) Tak si hovorím, že raz do týždňa, možno častejšie, budem robiť takúto činnosť. :) No hneď ako príde dobré počasie s tým prestanem, pretože bicykel má obrovskú prednosť. Veď práve kvôli cyklistike som dnes bežal cez dedinu so psom a ľudia na mňa kukali. :D
